25 rokov od legendárneho zápasu s Ajaxom: Martin Laurinc spomína na chvíle, ktoré zmenili jeho kariéru!

Postup do Pohára UEFA je veľký úspech. Ako ste vy osobne vnímali postup Dukly do Pohára UEFA? Čo pre Vás tento úspech znamenal?

„Ako fanúšik som sledoval tento úspech pred televíziou, keďže som vtedy bol na hosťovaní v MFK Ružomberok. Bolo to pre mňa obrovské povzbudenie a hrdosť, keď som videl, ako náš tím dokázal postúpiť. Tento moment ma naplnil eufóriou a motivoval ma na mojej futbalovej ceste.“

Zápas proti Ajaxu musel byť vzrušujúci. Keď sa klub dozvedel, že bude hrať proti takému súperovi ako Ajax Amsterdam, Werder Brémy či Leeds United, aká bola nálada v tíme?

„Keď sme sa dozvedeli, že naším súperom bude Ajax Amsterdam, bola to pre nás všetkých obrovská vzpruha. Pre mňa to bol môj prvý dotyk s európskym futbalom, nielenže som sa tešil na zápas, ale cítil som aj veľkú zodpovednosť. Nový a moderný štadión len umocnil naše nadšenie.“

V čase zápolenia ste boli mladým hráčom, ktorý bol na ceste naberať kariérne skúsenosti. Vnímali ste to ako splnený sen alebo ako obrovskú výzvu?

„V tej dobe to bolo niečo nepredstaviteľné. Hrať takýto pohárový zápas vo svojich dvadsiatich rokoch v Bystrici bolo ako splnenie sna. Bol som súčasťou širšieho kádra reprezentácie do 21 rokov, ktorá postúpila na Majstrovstvá Európy, ale tento zápas mi otvoril dvere k ďalším možnostiam v kariére. Bolo to výnimočné, a cítim, že mi to pomohlo posunúť sa ďalej.“

V tom čase to bolo 15 rokov od posledného zápasu Dukly v pohárovej Európe. Diskutovali ste v klube alebo s hráčmi medzi sebou a snažili ste sa vziať si nejaké ponaučenie zo zápasu proti Borusii Mönchengladbach?

„Starší hráči ako Karásek, Juračka, Strelec a Malatinský mali bližšie k tomu zápasu a ich príbehy z toho zápasu boli pre nás cenné. Náš asistent Stanko Baláž, ktorý bol priamym účastníkom, nám rozprával o atmosfére a situáciách, ktoré tam nastali. Ako mladý chalan som možno niektoré ich rady prijímal s rezervou, no uvedomoval som si, že podobnosti sú nezanedbateľné. Ajax bol vtedy obrovským súperom a viedlo nás to k úctivému prístupu.“

Spomínate si na atmosféru v meste pred prvým zápasom? Pociťovali ste nervozitu, alebo to bolo skôr o motivácii?

„Nervozita sa vôbec nedostavila. Všetci sme sa na zápas veľmi tešili. Cesta do Amsterdamu bola trochu dobrodružná. Leteli sme špeciálnym lietadlom z letiska Sliač, ktoré bolo vtedy už pred poslednými letmi, bolo to klasické dvojmotorové lietadlo, už počas letu sme sa aj báli, či sa tie vrtule neprestanú hýbať. Po pristátí v Holandsku sa náš asistent Baláž s radosťou vyhrnul von a od nervozity si zapálil cigaretu priamo na letisku, čo bolo naozaj úsmevné. Tieto drobné momenty robia z takýchto zápasov nezabudnuteľné zážitky.“

Amsterdam Aréna bola v tom čase považovaná za výnimočný štadión. Váš spoluhráč Marián Strelec po návšteve štadióna v Amsterdame povedal, že keď sa počas daždivého tréningu zavrela nad štadiónom strecha, pozeral ako „puk“. Čím Vás najviac ohromila táto aréna?

„Aréna bola naozaj impozantná. Už len fakt, že pod štadiónom prechádzala diaľnica, bol pre nás niečím úplne novým. Počas tréningu, keď začalo pršať a strecha sa začala zatvárať, sme sa všetci s úžasom pozerali. Zvuk dažďa dopadajúceho na strechu bol nezabudnuteľný. Atmosféra v aréne nás nabíjala energiou, a pred zápasom sme sa cítili fantasticky. Všetko nám chutilo a darilo sa nám. Závidím hráčom, ktorí môžu hrať na takýchto veľkých štadiónoch pred plným publikom.

Keď sme prichádzali na štadión, všetci sme boli napätí a plní očakávaní. V tom období sa práve premietal film Titanic, a z rádia začala hrať jeho titulná pieseň. Juraj Juračka vtipne poznamenal: „No, chlapci, teraz nám hrajú Titanic!'“

Dukla začala v Amsterdame skvele. Váš tím prekvapil rýchlym gólom, keď Verlaat trafil vlastnú bránu. Zvýšilo vám vedenie sebavedomie alebo ste sa snažili neuletieť si?

„Ešte pred samotným úvodným výkopom začal deň pre Duklu poriadne nezvyčajne. Na hoteli nám vypadol elektrický prúd, takže sme sa ocitli bez tepla a bez jedla. Nemali sme raňajky, ani obed, a keďže nebolo možné pripraviť nič teplé, zostali sme iba na suchých potravinách. Takéto nečakané komplikácie rozhodne nepridali na pohode pred dôležitým zápasom. No, myslím si, že vtedy sme mali veľmi silný tím. Skúsení hráči nám dodávali istotu, aj keď sme nemali veľa pohárových skúseností. V tej dobe sme sa cítili niekde inde ako Ajax, a hoci zázraky sa nečakali, dali sme do toho všetko. Výsledok 6:1 však, podľa mňa, nezodpovedá našim možnostiam. Nepovažujem ho za adekvátne zobrazenie našich výkonov na ihrisku.“

Ajax mal vtedy vo svojom tíme viacero veľkých mien. Ako ste sa pripravovali na hru proti hviezdam ako Brian Laudrup a Wamberto? Bolo pre vás náročné prispôsobiť sa ich štýlu hry?

„Tréner Tagoš a asistent Baláž sa nám snažili priblížiť, kto je Brian Laudrup, a čo od neho môžeme očakávať. Samozrejme, vedeli sme o týchto hráčoch, ale vtedy nebolo toľko dostupných informácií, ako dnes, keď máme televíziu a internet na dosah ruky. Všetko sme sa museli učiť z videí a zápasov, ktoré sme videli, čo nebolo také časté. Laudrup bol nepochybne výnimočný hráč, ktorý dokázal naozaj všetko. Snažili sme sa ísť na ihrisko s tým, že musíme podať maximálny výkon, a dúfať v trochu šťastia, aby sme sa vyrovnali takýmto hviezdam.“

Po výsledku 6:1 z Amsterdamu ste čelili ďalšej výzve v odvete. Ako ste sa Vy a tím pripravovali na domáci zápas po tak vysokej prehre? Bolo cítiť odhodlanie dosiahnuť lepší výsledok?

„Po vysokej prehre z Amsterdamu sme vedeli, že máme pred sebou veľkú výzvu, ale v našich hlavách vládlo rozhodnutie neísť do zápasu s pocitom porazencov. Vedeli sme, že musíme dať do zápasu všetko, čo máme. Tím bol plný odhodlania, a aj keď sme boli vedomí si toho, že to bude náročné, rozhodne sme nechceli prehrať ešte viac. Fanúšikovia, médiá a funkcionári nás nenechali na pochybách, že tento zápas bude mať veľký význam. A práve to nás motivovalo, aby sme sa postavili Ajaxu a ukázali, že máme na to hrať proti takýmto veľkým súperom.“

V odvete sa vám podarilo dostať do vedenia. Gól Milana Malatinského vám v prvom polčase zabezpečil vedenie. Čo pre Vás tento moment znamenal a ako podľa Vás ovplyvnil priebeh zápasu?

„Gól Milana Malatinského v prvom polčase bol pre nás obrovským impulzom. Bol to moment, ktorý nás všetkých povzbudil, pretože sme vedeli, že Ajax je silný tím a že ak sa nám podarí dať gól, môžeme ešte niečo zmeniť. Celý zápas bol pre nás veľmi špeciálny, pretože sme vedeli, do čoho ideme. Fanúšikovia nás podporovali nielen počas zápasu, ale aj pred ním, keď nám mávali z okien autobusov. To všetko vyvolávalo eufóriu a veľkú motiváciu. Chceli sme ukázať, že dokážeme hrať proti takýmto náročným súperom, a tento gól bol dôkazom, že sme na správnej ceste.“

Ajax nakoniec dokázal otočiť zápas v druhom polčase. Čo sa podľa Vás zmenilo po prestávke? Čím vás Ajax v druhej polovici zápasu prekvapil?

„Po prestávke sa naša energia začala vytrácať. Do zápasu sme šli s tým, že nemáme čo stratiť, a v prvej polovici sme naozaj zahrali skvele. Obrana fungovala výborne, a v útoku sme boli nebezpeční. Vtedy som mal na starosti hráča menom Nikos Machlas, ktorý bol naozaj kvalitný útočník. Tréner mi povedal, že musím hrať tak, aby v 30. minúte bol Machlas z hry, a nakoniec sa to naozaj podarilo. Hoci sme mali niekoľko šancí a po prvom polčase sme pokojne mohli viesť aj 3:0, v druhom polčase nám začali dochádzať sily, najmä keď sa zápas otáčal v prospech Ajaxu. Mnohí z nás, najmä starší hráči, už nemali toľko síl, a práve v tom sa ukázal rozdiel medzi nami a Ajaxom. Chyby, ktoré sme urobili, nás stali zápas, a aj keď sme prehrali 3:1, nemyslím si, že rozdiel v hre bol taký veľký, ako naznačuje výsledok. Po zápase sme boli sklamaní, pretože sme vedeli, že sme mali lepší výsledok na dosah.“

Spomeniete si na niektorého zo spoluhráčov, ktorý bol najväčším ťahúňom a motivátorom v kabíne?

„Najväčší srandista v kabíne bol jednoznačne Marián Strelec. Vedel sa zabávať nielen so staršími hráčmi, ale aj s mladšími, ako som bol napríklad ja. Mal obrovský zmysel pre humor, čo pomáhalo udržiavať pozitívnu atmosféru v tíme. A práve takéto typy chalanov sú tie, na ktoré spomínam s úsmevom aj po rokoch. S týmito hráčmi vychádzam veľmi dobre doteraz a sú pre mňa niečím výnimočným.“

Vidíte podobnú úroveň ambícií a odvahy do pohárovej Európy aj v dnešnom tíme? Čo podľa vás môže Dukla urobiť, aby opäť dosiahla medzinárodné úspechy?

„Momentálne sa vývoj futbalu v Banskej Bystrici trochu zadrháva. Je to spôsobené aj tým, že na mnohých bývalých hráčov sa zabudlo, a pritom máme čo ponúknuť, najmä doma. Mladí hráči dnes dostávajú viac šancí, čo je pozitívne, ale keď sme hrali my, prevládali skôr starší, skúsení hráči. Aby Dukla znovu dosiahla medzinárodný úspech, musí sa sústrediť na kvalitnú prácu s mládežou a vracať sa k tradícii, ktorá bola predtým silná. Mladí hráči musia mať priestor medzi staršími a skúsenými hráčmi, aby sa mohli učiť. Musia mať pokoru, vedieť, že neúspech patrí k ceste, ale zároveň byť pripravení tvrdo pracovať. Je dôležité investovať do vlastných akadémií, pretože to je cesta, ako klub môže rásť a dlhodobo sa zlepšovať.“

Čo pre vás osobne znamenalo hrať za Duklu? Bolo to niečo, o čom ste snívali už ako dieťa, alebo sa to stalo postupne?

„Hrať za Duklu pre mňa znamenalo veľký krok do veľkého futbalu. Prešiel som všetkými mládežníckymi kategóriami v Dukle a mal som to šťastie, že som sa stretol s vynikajúcimi trénermi, ktorí ma nasmerovali správnym smerom. Najviac mi pomohol tréner Benedik, ktorý ma svojím prístupom priviedol k tomu, že som sa stal stabilným členom reprezentácie. Dukla ma posunula na úroveň dospelého futbalu, a nemôžem na ňu povedať nič zlé. Bez Dukly by som sa nedostal tam, kde som bol, a nikdy by som nezažil tie krásne chvíle v profesionálnom futbale.“ 

Dukla vyniká kvalitnou prácou s mládežou. Na základe Vašej skúsenosti povedzte, aké sú podľa vás hlavné prednosti, ktoré Dukla ponúka mladým talentom, čím sa odlišuje od iných slovenských klubov?

„Mali sme veľké šťastie, že vtedy existovali špecializované centrá talentovanej mládeže a Banská Bystrica bola jedným z týchto centier. V porovnaní s inými klubmi, ako boli Žilina, Ružomberok alebo Podbrezová, k nám prichádzali hráči z celého Slovenska. Mladí chlapci z Oravy alebo Považia sa sťahovali práve do Bystrice, kde sme pod vedením trénera Benedika dokázali naozaj vynikajúco pracovať. V týchto mládežníckych tímoch sme dokázali poraziť veľké európske kluby, ako FC Parma, Tottenham Hotspur, alebo Borussia Dortmund. Dnes je konkurencia samozrejme väčšia, ale model, ktorý má napríklad Žilina, je veľmi dobrý. Mladí hráči by mali byť hlavnými piliermi klubu, a preto je dôležité zamerať sa na kvalitné akademické programy, ktoré im poskytnú šancu dostať sa do áčka. Dukla by sa mala viac zamerať na svoju vlastnú mládež, vychovávať hráčov z vlastných radov a dávať im šancu v prvom tíme. Ak sa podarí investovať do kvalitnej akadémie, môže to byť kľúč k návratu do medzinárodného futbalu.“

Aký odkaz by ste nechali súčasným hráčom Dukly? V čom podľa Vás spočíva hodnota veľkých zápasov a skúseností, ktoré ste si z takýchto stretnutí odniesli?

„Veľké zápasy a skúsenosti z nich sú niečím, čo vám nikto nevezme. O spomienkach na tieto chvíle sa dá hovoriť po celý život. Ak máte šťastie na dobrý výkon a výsledky, môže to byť vaša cesta do väčšieho klubu. Dnes je futbal predovšetkým ekonomickou záležitosťou, a mladí hráči musia byť pripravení na to, že o nich bude záujem. Aby sa stali úspešnými, musia byť profesionálmi nielen na papieri, ale aj v praxi. Futbal si vyžaduje veľa obetovania a tvrdú prácu. Tí, ktorí do toho dávajú všetko, sa nakoniec dostanú tam, kam chcú. Musíte sa učiť zo svojich chýb, nebrať ich ako prehru, ale ako súčasť procesu, ktorý vás posunie vpred.“