Dve generácie, dva poháre, jedna Dukla: Futbalový príbeh, ktorý sa dedí z otca na syna

Vo futbale býva bežné, že deti nasledujú príklad svojich otcov. Menej časté však je, keď obaja dosiahnu ten istý historický úspech – a skutočnou raritou sa stáva, ak sa im to podarí v rovnakom klube, s rovnakou trofejou v rukách. Presne takýto príbeh priniesla Dukla, kde boli rodiny Borošovcov a Kunzovcov súčasťou oboch triumfov – v rokoch 1981 aj 2005. 

František Kunzo starší bol kapitánom Dukly, keď klub získal Slovenský pohár po víťazstve nad Košicami. Vtedy sa finále hralo na dva zápasy – doma a vonku. Dukla na domácej pôde zvíťazila, v Košiciach remizovala a pohár prebral práve Kunzo st. priamo na súperovom štadióne. „Atmosféra bola skvelá – v kabíne aj cestou domov. V tej dobe to malo svoje čaro. Na ten moment, keď som preberal pohár, nikdy nezabudnem,“ spomína dnes bývalý kapitán, ktorý ako prvý z celej generácie Dukly dvíhal trofej nad hlavu. 

Rovnaký pocit zažil o vyše dve desaťročia neskôr aj jeho syn František Kunzo mladší. Ten bol členom tímu, ktorý v roku 2005 priniesol Dukle opäť pohárovú trofej. „Je to unikát, hoci nás delí viac než 20 rokov. Obaja si veľmi vážime, že sme mohli byť súčasťou Dukly v jej zlatých érach. Táto trofej má u nás doma čestné miesto,“ hovorí s hrdosťou v hlase. 

Podobný príbeh napísali aj Borošovci. Dušan Boroš bol súčasťou tímu z roku 1981, jeho syn Peter pôsobil v roku 2005 ako druhý brankár. Aj keď vo finále nechytal, atmosféru prežíval naplno. „Finále som síce nesledoval z ihriska, ale nervozita bola možno ešte väčšia. Celá lavička tým žila. Boli sme súdržný tím a aj vďaka tomu sme uspeli,“ spomína Peter Boroš, pre ktorého zostáva Dukla symbolom dvoch generácií pohárových víťazov.

Futbal v Dukle prešiel za tie roky veľkými zmenami. V osemdesiatych rokoch boli hráči zároveň aj súčasťou armády, v roku 2005 už išlo o čisto profesionálny káder. „Za našich čias sme mali aj vojenské povinnosti – školenia, služby na bráne. V synovej ére už boli hráči profesionáli. Ich tím bojoval o titul a skončil druhý len o skóre. Bol to skutočne silný káder,“ zhodnotil František Kunzo starší, ktorý si nenechal ujsť viacero zápasov svojho syna. Podobne aj Dušan Boroš sledoval úspech svojho syna s pýchou. „Otec má doma zavesenú vlajku Dukly, kde sú oba roky – 1981 a 2005. Som rád, že si na nás Dukla spomenula. Pri príležitosti 20. výročia sme sa opäť stretli ako tím a bolo to veľmi príjemné,“ dodáva Peter Boroš. 

Čo si hráči z finálových dní uchovávajú dodnes? U Františka Kunza mladšieho sú to najmä medaila a spomienky na spoločné chvíle. „Fotky, zopár priateľstiev, ktoré pretrvali dodnes. Najviac mi utkvel v pamäti gól Viktora Pečovského hlavou – pri jeho vzraste to bolo výnimočné. V kabíne sme boli skvelá partia. Po finále sme sa cestou domov zastavili na pumpe a fanúšikovia nás vítali aj tam a oslavovali s nami.“

Až s odstupom času si Kunzo ml. uvedomil, aký veľký je ich spoločný príbeh. „Až neskôr mi došlo, že s otcom sme obaja boli pri rovnakom úspechu. Veľakrát sme sa rozprávali o tom, že základom každého úspechu je kolektív. To platilo vtedy aj v roku 2005. Všetci sme do toho išli s tým, že chceme odovzdať maximum.“ Peter Boroš zas spomína na silné priateľstvá a súdržnosť tímu, ktorá pretrvala aj mimo ihriska. „Bola to silná kabína, výborné vzťahy – stretávali sme sa aj s rodinami. Tieto momenty vám zostanú navždy,“ hovorí s úsmevom.

Príbeh dvoch rodín – Borošovcov a Kunzovcov – tak nie je len o pohári, ale najmä o odovzdávaní hodnôt a tradícií. O láske k jednému klubu, ktorá pretrváva naprieč desaťročiami. Dukla nie je len futbalový klub. Je to miesto, kde sa rodia víťazstvá, formujú charaktery a kde sa minulosť stretáva s budúcnosťou. A kto vie – možno raz príde ďalší Kunzo či Boroš. A s nimi aj ďalší zlatý príbeh pod Urpínom.