So žiaľom a v zármutku, slová na rozlúčku, s priateľom, trénerom, veliteľom

„ Po skončení Fakulty telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity sme sa s rodinou presídlili na stredné Slovensko. So sťahovaním som mal skúsenosti už od narodenia. Veď svetlo sveta som uzrel na Zakarpatskej Rusi. Narodil som sa tam v slovenskej dedinke Nový Klenovec, ale presťahovali sme sa odtiaľ na Gemer. Vtedy, ešte ako malé dieťa, som nemohol tušiť, že raz zakotvím natrvalo v meste pod Urpínom. Život a hlavne šport tak chceli.

Presvedčila sa o tom aj moja manželka Janka, bývalá výborná plavkyňa, ktorá opustila rodnú Prahu“ – rozhovoril sa ešte v roku 2007, keď mi pomohol robiť osnovu obsahovej náplne knižnej prvotiny o histórii Dukly Banská Bystrica. To sa už vtedy schyľovalo v Armádnom stredisku vrcholového športu Dukla Banská Bystrica k oslavám jej 40. výročia založenia. František Vavrinčík sa Dukle Banská Bystrica upísal 1. septembra 1966, keď sa ešte tento významný reprezentačný kolos úspešných športovcov pod Urpínom iba formoval. „Prví tu boli futbalisti. Prišli v 1965 roku z Brezna, z Vyškova potom prevelili atlétov. Zdeno Michna z nich okúsil tiež už predtým silu a veľkosť armádneho športu v pražskej Dukle. Postupne prichádzali z Plzne džudisti a z Liberca skokani na lyžiach. No a potom , keď už vlastne Armádne stredisko dostalo za kasárenský objekt činžovný dom na Mládežníckej ulici novobudujúcej sa Fončordy si prišiel do Dukly aj ty. To už tu hrali futbalisti Petráš, Medviď, Búrik, Bínovský, Sokol, Šarišský, Czingel, Deák celkom pekný futbal, dokonca sa s ním pod vedením trénera Arnošta Hložeka prebojovali do najvyššej československej futbalovej súťaže – federálnej I. ligy. Načo tajiť, bol som rád, keď ma ako atletického, alebo ak chceš kondičného trénera preradili k prvoligovým futbalistom. Nestaral som sa či podaktorí z nich vedeli, že som sa ešte ako junior stal v Opave majstrom Československa vo svojej vekovej kategórii v trojskoku. Jožko Adamec bol už v tom čase výraznou osobnosťou v európskom futbale. Veď ako hráč dal Brazílii v jednom zápase 3 góly a získal v roku 1962 na MS v Chile v drese Československa striebornú medailu“ – rozhovoril sa Fero, ako som ho familiárne oslovoval, čím mi chcel zdôrazniť, že futbal bol dominantným športovým odvetvím pri vzniku AS Dukla Banská Bystrica.

Keď v sobotu 2. mája toho roku dotĺklo srdce Františka Vavrinčíka posledné takty života na tejto zemi v bytovej jednotke na Mládežníckej ulici, tie dávne slová som našiel vo svojom zožltnutom poznámkovom bloku ako prvé po telefonickom oznámení známym trénerským mágom svetovej chôdze, prvého olympijského víťaza – atléta zo Slovenska, Jozefa Pribilinca, ale i ďalších významných pretekárov atletickej chôdze z armádnej Dukly i zahraničia. „ Jožko, žiaľ, z Dukly odchádza ďalšia významná športová a veliteľská osobnosť. Dnes o 9.30 zomrel po dlhej chorobe Ferko Vavrinčík, náš dobrý priateľ, výborný spoločník, úspešný tréner i funkcionár armádnej Dukly.“ Po takom telefonáte sa ťažko hľadajú slová útechy. Potom sme skúsili v smútočnej tónine oprášiť najdôležitejšie momenty Františka Vavrinčíka telefonickými rozhovormi s brigádnym generálom Ivanom Čiernym, ktorý bol práve v čase, keď František vykonával od roku 1982 až do Adamcovho odchodu z Dukly v roku 1987 asistenta trénera a zavše odborne pomohol s atletickou prípravou aj úspešnému trénerovi ligového dorastu Dukly, Mgr. Petrovi Benedikovi. Práve od Petra Benedika som sa dozvedel, že v jednom ročníku bol vo funkcii jeho asistenta aj na významnom medzinárodnom dorasteneckom turnaji v západnom Nemecku aj dnes už zosnulý František Vavrinčík.

Všetko, čo sa snažím dať na stránky portálu súčasného Mestského futbalového klubu Dukla tak robím hlavne preto, lebo v armádnej Dukle vytvárali športovci, ich tréneri a celé realizačné tímy jednu veľkú, veľmi úspešnú a súdržnú rodinu. Táto rodina označila vždy veselého, zábavného, ale odborne podkutého Františka za jedného z dôležitých snovateľov vzácneho kolektívneho ponímania života pod názvom Dukla. Aj mojej maličkosti sa podarilo od Františka vavrinčíka pri písaní knihy Naša Dukla pod Urpínom uchovať jednu peknú myšlienku, ktorú mi dával zvýšeným hlasom do pozornosti: „ Naši priatelia z Dukly a v Dukle nás učia stále viac a viac milovať šport a v ňom futbal zvlášť. Napomáhajú nášmu rastu v takej miere, nakoľko sa samotní zlepšujú. „ Keď toto dopovedal položil rečnícku otázku: „Je náhodné, že dres Dukly Banská Bystrica, tej futbalovej, armádnej Dukly obliekali aj dvaja olympijskí víťazi František Kunzo a Stanislav Seman či majstri Európy z Belehradu Anton Ondruš, Ladislav Jurkemik, Jaroslav Pollák, Pavol Michalík, dorasteneckí majstri Európy z nemeckého Erfurtu Marek Penksa a Maroš Matejka či ďalší skvelí futbalisti?...“ Také diskusie už viesť nebudeme s Františkom. Ale tie naše rozhovory zostanú dôkazom, že skutočné priateľstvo je ako svetluška – svietiť bude tam, čím väčšia je vôkol nás tma. Priateľstvo je aj to najvznešenejšie slovo, ten najvznešenejší cit, ktorého je schopné ľudské srdce dať všetkým na javo v slzách i pri smiechu. Priateľstvo je úprimný návrat k človeku, ktorého sme poznali a ten sa aj na nás, pri futbalových zápasoch MFK Dukla bude pozerať tam zhora, z nebíčka. A my sa mu budeme snažiť fair – play životmi pri futbale, športe i v súkromí prihovárať možno aj touto skromnou parafrázou, ktorá stojí za jeho esejou v už spomenutej knižke: Naša Dukla pod Urpínom ešte z roku 2007:

„ Z celej sily sa pnú v očiach slzy a v tele žily,
zas tak ako pri spolutvorbe knihy vtedy raz
o Dukle, aj tej futbalovej, nás myšlienky obkľúčili
sme naplnení hrdosťou, že sme spoznali aký veľký,
nezastupiteľný bol pre naše životy Fero Fras!“

Za priateľov MFK Dukla a jej
reprezentantov Jozef Mazár