Marek Penksa oslavuje 50-te narodeniny

Marek Penksa sa narodil 4.8.1973 vo Veľkom Krtíši a dnes oslavuje svoje okrúhle jubileum. Celá futbalová Dukla mu zo srdca želá pevné zdravie, šťastie a radosť, ktorú rozdával fanúšikom a dnes aj deťom, ktoré trénuje v MFK Dukla B.Bystrica a pre ktoré je v našom klube veľkým vzorom. Svojú futbalovú kariéru odštartoval v Banskej Bystrici, kde prišiel ako 12-ročný. Už vtedy presne vedel, čo chce, lebo futbal bol jeho vášňou. S Marekom sme sa v deň jeho 50-tych narodenín porozprávali aj na túto tému.

Marek, ako si spomínaš na začiatky v Dukle, ktorá ťa vlastne vystrelila do veľkého futbalu za hranice Československa? Boli to ťažké začiatky, v Krtíši si ma všimol tréner Peter Benedik a do Dukly som tak išiel veľmi mladý. Najprv som sa rozohrával v Mičinej, býval som na internáte, kvôli zápasom som sa domov často nedostal a niekedy som si aj poplakal. Z Mičinej som sa výkonmi a gólmi prepracoval do ligového dorastu Dukly ako 14-ročný, kde som sa musel prebojovať do zostavy cez takých hráčov ako boli Karol Praženica, Pišta Rusnák, Noro Dikacz, Marián Strelec atd., ktorí sú teraz mojimi trénerskými kolegami. V 15-tich som vyhral dorasteneckú ligu a v 16-ke som sa stal majstrom Európy a odohral prvý ligový zápas za A tím Dukly. Ale od začiatku som vedel čo chcem a šiel som za svojím snom a v 17-tich rokoch som odišiel do Nemecka. Neskôr som sa vrátil na pol roka do Dukly, potom ako mi vypršal dištanc od UEFA, keďže som mal podpísané dve zmluvy, s Leverkusenom s Frankfurtom. Dukle však vďačím za veľa, lebo tu bol vynikajúci dorast a tréner a ten ma pripravil na moje ďalšie angažmány v zahraničí.

Aký je dnes Marek Penksa, v porovnaní s tým malým chlapcom, ktorý prišiel do Dukly?

Myslím si, že dnes už nie som malý chlapec, ale veľký chlapec, jediné čo sa zmenilo, je to, že už nemám tak dlhé vlasy. Ale stále mám úsmev na tvári, som skúsenejší a rozumnejší. A uvedomujem si, že tie skúsenosti chcem odovzdať ďalšej mladej generácii.

Teraz si v štruktúrach Dukly na pozícii šéftrénera prípraviek, napĺňa ťa táto práca? Samozrejme áno, tým, že mám rád deti a futbal a po kariére som zostal pri futbale. Mám možnosť trénovať deti, čo by som možno pred 30-timi rokmi nepovedal. Mám tu aj syna, ktorý tu tak isto hráva, takže celkovo ma trénovanie napĺňa aj z toho hľadiska, že som tu začínal a môžem skúsenosti odovzdávať deťom, lebo futbal je môj život.

Hovorí sa a my to aj vieme, že keď trénuješ s deťmi, že sa prepneš a si jeden z tých chlapcov, ktorí sa učia hrať futbal ako ty. Áno, je to tak, keď som na ihrisku, viem sa prispôsobiť, lebo mám rôzne kategórie a každá si vyžaduje iný prístup. Prešiel som aj staršími kategóriami, teraz mám tých najmenších a vždy si uvedomujem, aký je dôležitý prístup k deťom, lebo viem aký som bol ja a odkiaľ som prišiel.

Vidíš dnes medzi chlapcami, ktorých trénuješ, taký mimoriadny talent ako si bol ty?

V každej tejto kategórii, ktoré vediem, alebo som viedol sa našiel chlapček s veľkým talentom a futbalovým srdiečkom. Či to však vydrží dlhodobo závisí aj od iných faktorov. Všetko sa to láme okolo 17-ky, ale myslím, že máme u nás dosť čiperných chlapcov, ktorí hrajú futbal s radosťou, lebo bez nej sa futbal hrať nedá. Je to dlhá a nie ľahká cesta, ale verím, že tu vychováme aspoň pár reprezentantov a hráčov A tímu Dukly.

Marek, všetko najlepšie.

Rodina Dukly.