Naša Dukla oslavuje 60 rokov

Ján Kocian - Československý futbalista roku 1990, dlhoročný reprezentant a neskôr tréner si zaspomínal na roky svojho pôsobenia v klube a na začiatky futbalovej kariéry.S pokorou hovorí o tom, čo preňho Dukla znamenala a aké miesto má v jeho živote dodnes.

Ján Kocian: Ja som Dukle veľmi vďačný. Neviem, či môžem povedať, že za veľa, alebo za všetko, čo som vo futbale dosiahol. Do Dukly som prišiel v roku 1978, predtým som hral v Martine, kde som maturoval na strednej priemyselnej škole. Potom som išiel na vojnu a tréner Ing. Gejza ma stiahol sem, do Banskej Bystrice. Po počiatočných začiatkoch som tu debutoval a dá sa povedať, že som tu zostal dlhých deväť rokov. Dukla ma zároveň pripravila aj na zahraničný angažmán – stal som sa prvým Slovákom, ktorý sa dostal do nemeckej Bundesligy, do tímu St. Pauli. Zažil som tu nádherné časy – najskôr pod trénerom Gejzom, a neskôr hlavne pod Jožkom Adamcom, ktorý vytvoril veľmi dobrý kolektív. Spoločne sme dokázali hrať kvalitný futbal – v Pohári UEFA sme postúpili, v lige sme skončili tretí, hneď za najsilnejšími – Spartou a Slaviou. Vtedy bola výhoda, že sa išlo na vojnu a tréner Adamec si mohol vyberať hráčov, ktorí mu zapadali do konceptu. Bola to skutočne výnimočná doba. Vtedy to bola výhoda na jednej strane, ale na druhej aj nevýhoda – po roku alebo dvoch hráči často odchádzali. Ale to jadro, ktoré sme tu vtedy vytvorili, tvorili v úvodzovkách „vojaci z povolania“, ktorí sme tu zostali dlhšie, a vďaka tomu s nami mohol tréner systematicky budovať tím. V roku 1988 som potom, ako som už spomínal, odišiel do St. Pauli. Neskôr som sa na chvíľu vrátil ako tréner. Bolo to síce len krátke angažmán, ale na Duklu som nikdy nezanevrel – a ani nie je prečo. Bývam tu v Banskej Bystrici, prechodne aj v Topoľčiankach, ale Duklu stále sledujem. Je mi ľúto, že momentálne hrá iba druhú ligu a že sa situácia minulú sezónu vyvinula tak, ako sa vyvinula, keď vypadli. Teraz však majú dobre našliapnuté na rýchly návrat do prvej ligy. Prajem im všetko dobré, aby sa im to podarilo a aby znovu zažívali tú pravú prvoligovú atmosféru. Ďakujem.

Anton Jánoš brankár a neskôr dlhoročný úspešný tréner spomenul svoj príchod do klubu koncom osemdesiatych rokov aj na začiatky svojej trénerskej dráhy. V rozhovore približuje obdobie plné výziev, prestupov a nezabudnuteľných futbalových chvíľ.

Anton Jánoš: Prišiel som sem v roku 1988. Zavolal ma tréner Tono Dragúň – vtedajší kouč, neskôr aj kolega, pretože sme sa neskôr stretávali aj na trénerských lavičkách. Išlo o to udržať sa, zachrániť klub v československej celoštátnej lige, čo sa nám aj podarilo. Po dohode s funkcionármi som už pri príchode povedal, že ak ukončím hráčsku kariéru, chcel by som pokračovať ako tréner. To sa nakoniec aj stalo – po dvoch rokoch som kariéru ukončil, presne tak, ako sme sa dohodli. Ako hráč som teda pôsobil v Dukle dva roky a potom som prešiel k juniorke, kde bolo výborné mužstvo. S týmto tímom sme dokonca postúpili do druhej slovenskej národnej ligy. Keď sa v roku 1993 Dukle nedarilo, prešiel som z juniorky späť k Áčku, aby sme znovu riešili záchranu – a aj to sa podarilo. Nasledujúci rok sme vybudovali celkom silné mužstvo, ktoré skončilo na piatom mieste. Odtiaľ som potom pokračoval do Prešova, z Prešova do Žiliny, zo Žiliny do Trnavy a z Trnavy späť do Bystrice. Vtedy Bystrica hrala druhú ligu a opäť sme postúpili – po dvoch rokoch do prvej ligy. Potom som pôsobil v Trenčíne, Podbrezovej a v Senci. Nakoniec som svoju trénerskú cestu zakončil vo Zvolene, kde som ju, dá sa povedať, „zaknihoval“.

Martin Poljovka – jeden z rekordérov počtu štartov v najvyššej lige, hráč, funkcionár a tréner MFK Dukla zaspomínal na svoje futbalové začiatky v mládežníckych kategóriách. S pokorou hovorí o tom, ako mu Dukla dala pevné základy a prečo si váži, že v klube pôsobia aj jeho bývalí spoluhráči.

Martin Poljovka: Ja som v Dukle pôsobil už ako dorastenec, teda v mládežníckom veku, pod trénerom Benedikom. Na toto obdobie mám pekné spomienky – a chválabohu, mám aj s kým spomínať, pretože vtedy tu bolo množstvo hráčov, s ktorými som sa neskôr stretol aj v seniorskej kategórii. Z toho vyplýva, že sa tu v Dukle výborne pracovalo aj s mládežou a mnohí z tých mládežníckych hráčov sa neskôr dostali do ligového kádra, čo bol aj môj prípad. Často si na to spomíname – a je fajn, že viacerí z tých hráčov, s ktorými som v Dukle pôsobil, tu dodnes pracujú. Myslím si, že to nie je úplne bežné, a som rád, že v Dukle je takýto trend, pretože to nie je samozrejmosť. Za toto patrí Dukle ako organizácii a všetkým ľuďom v nej veľká vďaka. Vážim si, že pri práci s mládežou, ktorej sa aktuálne venujem, sa môžem stretávať s bývalými hráčmi a spoluhráčmi.

Jozef Oboril - dlhoročný stopér, funkcionár a tréner si zaspomínal na svoje začiatky v 70. rokoch. S pokorou hovorí o rokoch pod Jožkom Adamcom, ktoré označuje za najkrajšie vo svojej futbalovej kariére.

Jozef Oboril: Do Dukly som prišiel ako vojak základnej služby v roku 1973. Dva roky sme boli na vojne a hrali sme druhú československú celoštátnu ligu.Po skončení vojenskej služby som sa vrátil do svojho materského klubu VSS Košice, ktorý v tom čase hrával ligu. V roku 1978 som prestúpil do Slavie Praha, kde som pôsobil necelé tri roky.Moja manželka pracovala v nemocnici v Banskej Bystrici, a tak sme sa presťahovali sem. V roku 1980 však Dukla nedokázala vybaviť môj prestup, preto som prijal ponuku z Prešova. Tam sme ako nováčik skončili na šiestom mieste, čo bol pekný úspech.Po roku a pol som sa však vrátil do Banskej Bystrice – prišiel totiž tréner Jožo Adamec, ktorý veľmi stál o to, aby som hral za Duklu. Mal som vtedy tridsať rokov a pod jeho vedením som odohral ešte päť krásnych sezón. Boli to moje najlepšie futbalové roky – hrali sme celoštátnu ligu, mali sme výborné výsledky aj skvelú divácku kulisu. V Bystrici som zostal natrvalo – kvôli rodine, deťom aj zázemiu. Neskôr ma zdravotné problémy so srdcom vyradili z aktívneho života a od štyridsiatich rokov som na invalidnom dôchodku. Napriek tomu som si povedal, že si zariadim život tak, aby som nemal výčitky. Dnes mám 73 rokov a s vďačnosťou spomínam na tie časy.

Stanislav  Baláž – záložník a playmaker, neskôr tréner spomína na svoj príchod zo Slovana Bratislava i na nezabudnuteľné zápasy 80. rokov. Najviac mu v pamäti utkvel súboj s Borussiou Mönchengladbach, keď celé mesto žilo futbalom.

Stanislav Baláž: Dukla je moja srdcovka. Prišiel som sem v roku 1984 ako vojak základnej služby z bratislavského Slovana – a odvtedy som tu už zostal. Dá sa povedať, že srdcom som stále Bystričan.Keď sa obzriem späť, nechce sa mi ani veriť, ako rýchlo ten čas ubehol. Som tu už dlhšie, ako som bol v Bratislave – ale taký je život. Dnes sa občas stretneme ako bývalí internacionáli, len tak si zaspomíname, a je to vždy veľmi príjemné. Medzi moje najpamätnejšie zápasy určite patrí obdobie okolo roku 1985, keď som sem prichádzal spolu s Jožkom Oborilom. Ujal sa ma Ján Kocian a obaja boli odo mňa starší. Ja som prišiel ako 19-ročný vojak základnej služby a za pol roka som medzi nich rýchlo zapadol. Hrali sme výborné zápasy, no najviac si pamätám duel v Pohári UEFA proti Borussii Mönchengladbach.

Celé mesto vtedy žilo futbalom – bola to nádherná atmosféra a jeden z najpamätnejších momentov mojej kariéry. Rovnako si vážim aj hráčov, ktorí tu boli predo mnou a ktorí si účasť v pohári vybojovali.

Pavol  Michálik – brankár a neskôr tréner, Majster Európy 1976 rozpráva o futbalových začiatkoch, ktoré sa časom premenili na cestu plnú veľkých zážitkov a úspechov.

Pavol Michalík: V Dukle som začínal – od žiakov až  hore, krok za krokom. Na tie prvé futbalové roky si človek spomína najradšej, pretože práve vtedy sa všetko začalo.
Dukla mi dala veľmi veľa. Umožnila mi vstúpiť do veľkého futbalu a neskôr som sa vďaka tomu dostal do Baníka Ostrava, kde som prežil svoje najkrajšie futbalové roky a dosiahol aj niekoľko významných úspechov.

Imrich  Šporka – reprezentoval našu Duklu v rokoch 1965 – 68. Spomenul na prvé futbalové roky, keď sa v Banskej Bystrici formovala budúca Dukla.

Imrich Šporka: Do Banskej Bystrice som prišiel v roku 1964, v decembri, ako vojak základnej služby. V januári 1965 som išiel do civilu a zároveň som prestúpil z Interu Bratislava ako hráč. Do jesene sme hrávali ako Partizán, a potom sa vytvorila Dukla. Najskôr to bolo športové stredisko, neskôr športová rota – tú sme hrali asi rok, a postupne sa tím začal dopĺňať profesionálnymi vojakmi. My sme hrali ako civilisti, ale keď bolo treba zastupovať ako vojak, tak som v podstate končil. Neskôr som sa už venoval svojej profesii, pretože som mal aj zdravotné problémy a zranenia. V Dukle som teda nepôsobil dlho, ale bolo to obdobie, na ktoré si človek rád spomenie.

Jozef  Petrovič – Spomenul svoej ligové začiatky a nešťastný zápas, ktorý ovplivnil sezónu

Jozef Petrovič: Kariéra mi ubehla mimoriadne rýchlo. Cítil som sa dobre a mám na to všetko veľmi príjemné spomienky. Do Dukly som prišiel v roku 1968, keď sa postúpilo do ligy. Hrali sme ligu, no mali sme nešťastný zápas so Slaviou Praha – vyhrali sme 4:0, ale nakoniec sme ho kontumačne prehrali 0:3, pretože sme zle striedali. Práve tie body nám potom v konečnom hodnotení chýbali a vypadli sme do druhej ligy.