Spomienky na veľkú éru: Hráči Dukly z ročníka 1976/77 sa opäť stretli na Králikoch

Minulosť futbalu pod Urpínom je bohatá na silné príbehy a výnimočné momenty. Jeden z najpamätnejších prišiel v sezóne 1976/77, keď sa mužstvu ASVŠ Dukla Banská Bystrica podaril historický postup do najvyššej československej ligy. Po rokoch sa hráči tohto úspešného tímu opäť stretli, aby si na slávne časy spoločne zaspomínali.

Za organizáciou stretnutia stál Ján Gomboš, ktorý podujatie pripravil v malebnom horskom prostredí Králik na chate VŠC Dukla. Neformálne stretnutie sa nieslo v duchu priateľskej atmosféry, kde nechýbal smiech, spomienky, guláš ani koláče od manželiek. Stôl bol plný nielen jedla, ale aj spomienok – od konkrétnych zápasov, cez góly, striedania, až po zážitky mimo trávnik.

K atmosfére prispel aj hudobný moment – jeden z hráčov pripojil svoj telefón na reproduktor a z JBL boxu sa rozoznel hlas Karola Konárika, ktorý na stretnutí nechýbal. Spev naživo len umocnil spoločnú nostalgiu.

Osobitne cenným hosťom bol Oldřich Bříza – niekdajší hlavný tréner tímu – ktorý vo veku 93 rokov dorazil na stretnutie. Spolu s ním prišiel aj jeho asistent Peter Benedik, ktorý si so sebou priniesol hrubý zakladač plný dobových fotografií a výstrižkov z novín. Títo dvaja páni sa postarali o živú 'prenosnú sieň slávy' a neúnavne dopĺňali rozhovory o historické detaily.

Ján Gomboš vysvetlil, ako myšlienka zorganizovať stretnutie vznikla: „Na jednom domácom  zápase Dukly sme sa stretli s Ferom Kunzom, Jankom Kocianom a Ľubom Janíkom. Slovo dalo slovo, a zrodila sa myšlienka, že by nebolo zlé stretnúť sa po rokoch, zaspomínať si – nielen na futbal.“

Z pôvodného mužstva sa stretlo deväť hráčov a dvaja tréneri. Menovite: Dušan Boroš, Ján Veselý, Jaroslav Kotian, Miloš Targoš, Michal Kopej, Dezider Silády, Jozef Majzlík, Ivan Šimček, František Kunzo st., Oldřich Bříza a Peter Benedik.

Michal Kopej spomína: „Na svoj vek sa cítim výborne. Teším sa, že táto partia sa už stretla tretíkrát. V čase aktívneho futbalu sme boli ako rodina – manželky sa stretávali, kočíkovali spolu. Vtedy bol futbal spoločenská udalosť, na zápasy chodili celé rodiny až z Brezna. Dnes ma mrzí, že Dukla padla do druhej ligy, ale verím, že sa to o rok podarí napraviť. Máme na to.“

František Kunzo, niekdajší pravý obranca, si spomína: „Mali sme vynikajúce mužstvo, hrali sme dobrý futbal a štadión bol plný fanúšikov. Mesto žilo futbalom, a to nás hnalo dopredu. Dnes veľa cestujem, stále trénujem, sledujem futbal doma aj v Česku. Videl som všetky zápasy Dukly v tejto sezóne – niektoré boli slabšie, ale predchádzajúcu sezónu hrali chlapci veľmi dobre. Verím, že sa Dukla vráti tam, kam patrí.“



Spomienky sa dotkli aj čias, keď na Štiavničkách nebolo kde sadnúť. Ľudia počas Radvanského jarmoku sedávali na konároch topoľov, len aby videli zápas so Slovanom či Spartou.

Ako hovorí Ján Gomboš: „Ja osobne Štiavničky nazývam Údolie športu. Keď tam človek prechádzal, vždy stretol športovcov.“

Stretnutie generácie, ktorá písala zlaté kapitoly klubovej histórie, ukázalo, že futbal nie je len o góloch a výsledkoch. Je predovšetkým o ľuďoch, spomienkach a srdci, ktoré bije pre klub aj desaťročia po poslednom hvizde.