SRDCOM DUKLISTA: „Dukla bola vždy symbolom mesta. To by sa malo vrátiť," tvrdí JÁN SNOPKO

Pamätáte si, kedy ste prvýkrát zavítali na štadión Dukly? Ako dieťa z Radvane ste to k nemu nemali ďaleko.

„Otec ma zobral na futbal, mal som vtedy osem rokov. Bol to ten slávny a pamätný zápas z roku 1968, keď Dukle hrozil zostup a hrala so Slaviou Praha. Viedli sme 3:0. Stáli sme za plotom, ale otec si ma vyložil na plecia, aby som lepšie videl. Pamätám si, ako tréner vystriedal hráča napriek tomu, že mu celé publikum kričalo, aby to nerobil. Zápas sme napokon kontumačne prehrali. Bol to môj prvý silný futbalový zážitok.“

Bol práve toto moment, ktorý vás prinútil viac sa zaujímať o futbal?

„Nie, vtedy som bol ešte malý. Futbal ma začal zaujímať až okolo štrnástich, približne v roku 1974. V Bystrici sa vtedy formovala silná generácia hráčov. Mnohí prišli na vojenskú službu a hrávali za Duklu. V roku 1976 sa Československo stalo majstrom Európy a naši najlepší hráči pôsobili v lige. Na zápasy som chodieval s nadšením. V Dukle hrával napríklad Bobby Pollák – podľa mňa najlepší hráč, aký kedy obliekol bystrický dres – spolu s Jánom Kocianom a Milanom Nemcom. Bola radosť ich sledovať. Štadión bol plný a chodili sme aj na výjazdy.“

Ktoré ďalšie obdobia vás ako fanúšika oslovili?

„Ďalšia silná partia sa vytvorila okolo trénera Adamca v roku 1984, keď Dukla postúpila do Pohára UEFA. Oboril, Bagin a ďalší predvádzali krásny útočný futbal. Vtedy sa začal aj trend hádzania papierikov na ihrisko, po vzore MS v Argentíne. Ja som ich nosil celé tony – bola to fanúšikovská zábava.

Posledná partia, ktorá ma skutočne bavila, bola okolo Praženicu, Karáska a Rusnáka. Vtedy sa v Bystrici opäť hral výborný futbal. Žiaľ, odvtedy som podobné nadšenie nezažil.“

Skúsili ste si futbal aj na vlastnej koži?

„Áno, hral som v rodnej Radvani. Ako 17-roční sme hrávali majstrovstvá kraja – čo zodpovedá dnešnej tretej lige. Do tímu ma vytiahol Ďurko Lakota, ktorý neskôr viedol aj „áčko“ Dukly. Ale mal som dilemu – futbal alebo diskotéky. Robil som diskdžokeja a dalo sa na tom lepšie zarobiť. Vyhrali teda diskotéky.“

Sledujete Duklu aj dnes?

„Musím sa priznať, že minulú sezónu som veľmi nesledoval – bol som po operácii. Ešte pred tromi rokmi, keď tu hrával Róbert Polievka, som chodieval pravidelne. Vtedy to bol dobrý futbal a Dukla bola vysoko v tabuľke. Od roku 1984 som klubu fandil nepretržite, ale dnes už na štadión veľmi nechodím. Nielen zo zdravotných dôvodov, ale aj pre prostredie. Štiavničky nie sú klasický futbalový štadión – je to atletický ovál, ktorý oddeľuje diváka od diania. Atletiku rešpektujem – bol som kamarát s Pribilincom, sledoval som Kratochvílovú – ale dnes sa tam konajú dve podujatia za päť rokov. A napriek tomu tam nechávajú siete či doskočiská. Klub a mesto by s tým mali niečo urobiť. Takto ma to prestáva baviť.“

Čo podľa vás Dukla symbolizuje pre Banskú Bystricu?

„Futbalová Dukla bola vždy symbolom mesta. Niečo, s čím sa Bystričania vedeli stotožniť. Štadión býval plný, ľudia fandili úprimne a slušne. To by sa malo vrátiť.“

Zmenila sa atmosféra na štadióne?

„Rozhodne. Spomínam si na zápasy so Spartou či Slaviou – štadión mal kapacitu 12-tisíc a bol vždy plný. Hoci fanúšikovia Sparty občas vyvádzali, so Slovanom či Trnavou bolo všetko bez problémov. A hlavne – na štadióne ste nepočuli jediné neslušné slovo. Dnes je to iné. Prestal som brávať syna na zápasy – nechcem, aby počúval urážky od tých, čo si hovoria fanúšikovia. Ničia atmosféru, ktorá bola kedysi pýchou tohto štadióna.“

Spomínate si na nejaký vtipný moment z futbalu?

„Jasné. Hralo sa so Spartou na snehu. Na lavičke sedel Borbély, vysoký, výborný hráč. My fanúšikovia sme skandovali: 'Borbély! Borbély!' Tréner váhal, ale nakoniec ho poslal na ihrisko. Hral asi sedem minút – potom sa takmer zapichol do snehu a museli mu pomáhať. Mal svojský štýl behu, ale vedel dať gól – a mali sme ho radi.“

Zúčastnili ste sa zápasov Pohára UEFA?

„Áno, na všetkých domácich. Keď sme hrali s Borussiou, chceli sme ísť aj na výjazd, ale vtedy sa ťažko cestovalo. Na Benficu som bol tiež, ale organizácia bola slabá – otvorili len jednu bránu a ľudia sa tlačili. Môjho syna skoro ušliapali. No keď sme sa dostali dnu, všetko bolo v poriadku.“

Ktorý súper vám najviac utkvel v pamäti?

„Jednoznačne Borussia Mönchengladbach. Hoci sme doma prehrali, bol to fantastický zápas. Naša premiéra v pohárovej Európe. Hrali sme ofenzívne, nebojácne. Škoda, že hráči po vojenčine odišli. Keby ostala tá istá partia, možno by sme postúpili.“

Ako si spomínate na súperov z domácej ligy?

„Zápasy so Spartou boli výnimočné – keď tam hrávali Hašek či Straka. Ale aj Slovan – Jurkemik, Ondruš, Čapkovič – to boli majstri Európy. Neskôr Ondruš a Jurkemik hrávali aj za Duklu počas vojenčiny. V Bystrici sa vtedy na hráčov nekričalo – všetci dúfali, že sa do Dukly raz dostanú aspoň cez vojenčinu.“