Stanislav Baláž: „Najväčším úspechom bolo hrať za Duklu, spomienky na tieto chvíle zostanú navždy.“

Počas pôsobenia v Dukle Banská Bystrica ste zažili mnoho pamätných zápasov. Je nejaký konkrétny moment, ktorý Vám dodnes utkvel v pamäti?

„Pamätných momentov bolo veľa, keďže hovoríme o československej lige, ktorá mala vtedy vysokú úroveň. Napríklad kluby ako Olomouc či pražské mužstvá boli pre nás vrcholom, rovnako ako pre ľudí v Banskej Bystrici, ktorí to intenzívne prežívali. Spomienky na tieto zápasy sú nádherné, najmä keď sme dokázali poraziť silné kluby, ako napríklad Spartu Praha. V tom čase bola Sparta prezývaná „železná Sparta“, pretože ju bolo takmer nemožné poraziť. Spomínam si na zápas, v ktorom sme ich doma porazili 2:1 a ja som strelil víťazný gól. Na ihrisku bolo veľa reprezentantov Československa, pretože futbalisti mohli odchádzať do zahraničia až okolo tridsiatky. Mám tento zápas stále pred očami; vtedy hrali hráči ako Chovanec a Straka, ktorí boli stopéri, alebo Berger v zálohe. Boli to výnimočné zápasy a liga bola naozaj silná.“

Čo považujete za najväčší úspech počas svojho pôsobenia v Dukle Banská Bystrica?

„Za najväčší úspech považujem, že som si mohol zahrať v tomto klube a v tejto lige. Zápasy boli náročné, ale najťažšie bolo rozhodnutie prísť hrať do Dukly. Predtým som hral za Slovan a absolvoval som povinnú vojenskú službu. Po jej skončení som dostal ponuku zotrvať, pretože Slovan išiel do nižšej ligy. Napriek tomu, že pochádzam z „dolniakov“ a prestupovanie v tej dobe nebolo jednoduché, dostal som výnimku a v Bystrici som zostal. Žijem tu dodnes a veľmi sa mi tu páči.

Mali ste nejakého obľúbeného spoluhráča alebo trénerskú osobnosť, ktorí Vás v Dukle inšpirovali? Čo ste si od nich odniesli?

„V roku 1984, keď som prestúpil do Dukly, tu pôsobil skvelý, legendárny futbalista Jozef Adamec. Bol na tú dobu nielen nadpriemerne prísny, ale aj spravodlivý. Mal svoje muchy, ako každý, ale myslím si, že bol naozaj vynikajúcim trénerom. Pod jeho vedením sa tu dokonca hral Pohár UEFA s Borussiou Mönchengladbach. V tom čase som bol nováčik a sedel som na lavičke, pretože hrali hráči, ktorí si to vybojovali. Ďalšou osobnosťou bol tréner Jarábek, od ktorého sa hráči dokázali veľa naučiť. Títo tréneri boli pre mňa veľkými osobnosťami, ktoré ma výrazne ovplyvnili.“

Aký vplyv mala vtedajšia československá liga na Váš rast ako hráča? Čo ste si odniesli do ďalšej kariéry?

„Vtedajšia československá liga bola naozaj nevídaná a bolo náročné sa tam dostať. Bolo veľa talentovaných hráčov a ja som sa prebojoval do juniorskej reprezentácie, keď som hral za dorast v Slovane. Nakoniec sme skončili druhí na majstrovstvách Európy s výberom do 18 rokov. Dostať sa do československej ligy bolo veľkou poctou, zvlášť v osemnástich rokoch, a zotrval som tam do približne 27 rokov, až kým sa liga nerozdelila.“

Badali ste rozdiely v slovenských a českých tímoch v rámci spoločnej ligy?

„Česi mali jednoznačne lepší prístup a aj po rozdelení napredovali, zatiaľ čo my sme stagnovali, a to na klubovej aj reprezentačnej úrovni. Český futbal nám na dlhé roky ušiel a bude veľmi ťažké ho dobehnúť.“

Aké bolo hrať a žiť v zahraničí počas pôsobenia v Kuvajte? Ako ste sa adaptovali na odlišnú kultúru a futbalové prostredie?

„Adaptácia na herný štýl pre mňa bola jednoduchá. Po absolvovaní niekoľkých tréningov mi behom týždňa povedali, že so mnou počítajú. Mal som výhodu, že hlavný tréner mal ženu zo Slovenska a vedel so mnou komunikovať aspoň mierne po slovensky. Najťažšie bolo zvyknúť si na vysoké teploty, ale napokon som to zvládol a boli to úspešné dva roky. Po mojom zranení sa však zahraničné pôsobenie skončilo, koleno už nebolo v poriadku. Po návrate na Slovensko som ešte odohral niekoľko zápasov, no začal som sa viac zaujímať o trénerskú kariéru, hoci ma na dlhodobej úrovni nelákala. Trénoval som kluby v okolí Banskej Bystrice, ako napríklad Kremnička alebo B-tím Dukly.“

Každý športovec má svoj jedinečný príbeh začiatkov. Aký bol ten Váš? Čo Vás priviedlo k futbalu a ako sa začala Vaša cesta do veľkého futbalu?

„Všetci sme ako chlapci začínali s futbalom. V dedinke Bernolákovo, ktorá je dnes najväčšou dedinou na Slovensku, nás veľa skúšalo hrať futbal. Skupina 30 až 40 chlapcov vybehla na ihrisko a skúšali sme, čo sa dalo. Mal som šťastie, že sme narazili na výnimočného odborníka, pána Mačaja, ktorý sa nám začal venovať. Vtedy neexistoval žiadny systém, no vďaka nemu sa za krátku chvíľu vybudovalo silné mužstvo, ktoré sa prebojovalo až do ligy, kde bol aj Slovan. Mačaj vedel vytipovať šikovných hráčov a povedal mi, že zo mňa niečo bude. A tak sa aj stalo. Bol môj tútor a jeho slová mi dali smerovanie: „Ty máš talent a určite niečo dosiahneš.“ Následne to nabralo rýchly spád a začal
som hrať za Slovan.“

Čo Vás motivovalo prejsť z hráčskej kariéry do trénerskej?

„Po ukončení aktívnej hráčskej kariéry nie je ľahké sa zaradiť, aj keď ja som mal to šťastie, že som začal podnikať. Ľudia z vedenia sa ma stále pýtali, prečo to nechcem skúsiť ako tréner, ale táto práca vás musí skutočne chytiť. Neustále je potrebné študovať a venovať sa tomu naplno, čo je náročné. Sú aj lepší tréneri, ktorí mali problém si nájsť prácu, ale chcel som to aspoň vyskúšať.“

Aké sú najdôležitejšie lekcie, ktoré ste si ako tréner osvojili a preniesli na svojich zverencov?

„Všetko, čo som predával svojim zverencom, boli vedomosti, ktoré som získal od trénerov ako Adamec a Jarábek, ale každý tréner si nájde vlastný rukopis, na ktorý je hrdý. Trénerská práca je náročná, pretože je veľa trénerov a málo klubov, kde sa môžu presadiť. Na základe tejto skúsenosti som sa rozhodol, že to nebudem robiť dlhodobo. Každý po ukončení kariéry musí zvážiť, či chce trénovať alebo
nie, ale všetci nemôžu byť trénermi.“

Ako Vás formovali Vaše futbalové skúsenosti aj mimo ihriska? Ovplyvnili Váš pohľad na život alebo hodnoty?

„Po kariére sa mi zmenil pohľad na život, keďže bolo ťažké nájsť niečo, čomu by som sa venoval. Mnoho hráčov sa po kariére ocitne bez iných schopností. Na Slovensku ešte nie sú také vysoké platy, aby hráči mohli žiť len z úspor, a preto je nutné, aby sa venovali aj vzdelaniu alebo remeslu. Futbal a normálny život sú dve odlišné veci. Ja mám skončenú strednú školu „učňovku“ a maturitu som si dokončil kvôli trénerskej licencii. Je dôležité, aby mladí hráči mysleli na budúcnosť, pretože 35 rokov príde rýchlo a zrazu sa ocitnú v realite, ktorá nie je jednoduchá. Takže naozaj je dôležité, aby sa vzdelávali.“

Čo považujete za najväčšie dedičstvo svojej futbalovej cesty, ktoré by ste chceli zdieľať s ďalšími generáciami?

„Vrcholový šport je čoraz náročnejší. Konkurencia je veľká a je potrebné na sebe tvrdo pracovať. Prajem si, aby čo najviac slovenských futbalistov dosiahlo čo najvyššie ciele. Mladí hráči sa chcú presadiť už v slovenskej najvyššej súťaži, vyskúšať si reprezentáciu a odtiaľ ísť do zahraničia, aby mohli zabezpečiť svoje rodiny. Každý športovec vie, aká náročná je táto cesta. Vyžaduje si denné úsilie a odhodlanie, ale len cez drinu a disciplínu vedie cesta k úspechu. Prajem všetkým športovcom, aby dosiahli svoje sny a ciele.“