„Chcem, aby Dukla bola stále tým, čím bola vždy – symbolom mesta a poctivého futbalu,“ hovorí Marek Polomský

Spomeniete si na svoj úplne prvý alebo najsilnejší zážitok zo štadióna Dukly? Bol to konkrétny zápas, hráč, alebo len atmosféra, ktorá vás ako Bystričana chytila za srdce?
Chodieval som do kotla s chalanmi a jedným z mojich prvých naozaj silných zážitkov bol zápas proti Slovanu. Mal som asi 15 rokov a spolu s Ultras sme išli na štadión. Tie zápasy mali vždy mimoriadne vypätú atmosféru. Bolo to úplne iné než bežné ligové stretnutia.

Skúšali ste si to niekedy aj priamo na trávniku – napríklad v mládežníckych kategóriách Dukly alebo iného bystrického klubu?
Ako dieťa som hrával futbal v menšom klube z okolia Bystrice, ale v Dukle som nikdy nepôsobil. Vždy som mal bližšie skôr k tej „tribúnovej“ stránke futbalu – ako fanúšik.

Dnes ste hlasom a tvárou mnohých duklianskych podujatí. Čo pre vás znamená byť ambasádorom a moderátorom Dukly? Je to splnený sen z detstva, alebo skôr taká srdcovka, ktorá sa stala súčasťou práce?
Nepovedal by som, že to bol môj vysnívaný sen – ako chalan som skôr sníval, že si raz zahrám na Dukle. To sa mi už asi nesplní. Keď ma však klub oslovil, veľmi rád som súhlasil. Som hrdý Banskobystričan a je pre mňa česť byť súčasťou športového života nášho mesta. Páči sa mi, že ide o niečo komunitné, že je to náš mestský klub, ktorý reprezentuje Bystricu aj za jej hranicami. Táto úloha nie je úplne typické moderovanie – je to niečo medzi komentovaním a uvádzaním. A hoci je to výzva, veľmi si to užívam. Aj preto, že verím, že my Bystričania by sme mali byť aktívnou súčasťou života mesta. Mám rád tú predstavu, že svojím dielom prispievam k tomu, aby sa tu žilo lepšie. Je to pre mňa veľmi sympatická úloha – no zároveň viem, že ak chceme znova pritiahnuť ľudí na štadión, klub sa musí vrátiť tam, kam patrí.

Dnes vás každé ráno vídame ako moderátora Telerána v TV Markíza, kde ste obklopený kolegami z rôznych kútov Slovenska. Prebiehajú medzi vami „priateľské štipľavé“ debaty o futbale? Musíte Duklu často obhajovať pred kolegami?

Pamätám si, keď Dukla definitívne vypadla – hneď na druhý deň som vysielal v Teleráne a kolegovia sa ma pýtali: „Čo tá Dukla?“ Na Slovensku je to dnes už trochu inak nastavené. Jasné, tvrdé jadro fanúšikovských skupín – Ultras, Hooligans – medzi sebou súperia, to k tomu patrí. Ale medzi bežnou populáciou prevláda skôr rešpekt. Napríklad aj keď Slovan hral Ligu majstrov, ľudia to vnímali ako reprezentačný úspech. Ako športový fanúšik to chápem. Jasné, kedysi som aj ja chodil so šálom a kričal chorály – ale to, čo sa deje na tribúne, by malo zostať na tribúne. Rozumiem však tej vášni. Je to súčasť športu.

Dnes už na zápasy Dukly nechodíte pravidelne ako divák?
Teraz som už dlhšie nebol. Či už ako divák, alebo moderátor. Buď ma nebolo treba, alebo som bol pracovné vyťažený. Snažím sa to však vždy sledovať aspoň na diaľku.

Za mikrofónom toho zažívate určite veľa – aj vtipné, aj nečakané momenty. Máte nejakú špeciálnu príhodu spojenú priamo s Duklou alebo jej fanúšikmi?
Nemám jednu konkrétnu, ktorú by som vypichol, ale vždy sa teším na tie chvíle pred výkopom – keď sa ľudia usádzajú, všetko sa pripravuje, a ja čakám, kto prvý niečo zakričí. To sú momenty, ktoré milujem – keď niekto zahlási niečo vtipné, nečakané... Patrí to k športovej atmosfére a mňa to vždy pobaví.

Ako vnímate prepojenie Dukly s identitou Banskej Bystrice? Má klub ešte stále takú silu spájať Bystričanov, ako kedysi?
Názov Dukla je pre Bystricu úplne kľúčový. Máme tu vojenské športové centrum a keď sa povie „Dukla“, väčšina ľudí si automaticky vybaví naše mesto. Je to značka, ktorú treba udržiavať a rozvíjať. Veľmi by som si prial, aby sa Dukle darilo natoľko, že priláka novú generáciu fanúšikov. Veľa detí dnes hráva v klubovej akadémii, a to je veľká vec. Zároveň je však dôležité, aby mesto – konkrétne vedenie a zastupiteľstvo – úzko spolupracovalo s klubom. Len tak môže všetko fungovať. Bystrica nie je veľká – má okolo 70-tisíc obyvateľov – a šport je jedným z mála spojív, ktoré majú silu vytvárať komunitu. Dukla k tomu patrí. Ľudia chcú, aby Dukla bola naďalej tým, čím bola vždy – symbolom mesta a poctivého futbalu.

Veľakrát zaznieva, že zápas Dukly býval v meste takmer sviatkom. Máte pocit, že to tak stále je?
Nemyslím si. Sedel som na zápase aj v tuhej zime a bolo nás tam len pár. Dnes sú tu televízne prenosy, ľudia si výsledok prečítajú o dve hodiny neskôr – a ten spoločný zážitok už často chýba. Pamätám si, ako sme kedysi chodili autobusom na štadión. Už v autobuse bolo jasné, kto ide na Duklu – všetci sme vystupovali na rovnakom mieste, kráčali spolu, v šáloch. Nebolo kde zaparkovať, ľudia stáli, lebo štadión ešte nebol prerobený – ale to nikomu nevadilo. Dnes to tak nie je. A hoci by som veľmi rád povedal, že zápas Dukly je stále sviatkom, nebola by to pravda. Verím však, že sa to môže zmeniť – ak sa klub opäť dostane tam, kam patrí.