NAŠI VELIKÁNI – Pavol Michalík: Zrodil sa v Dukle, žiaril v Baníku, ostal verný Bystrici

Spomínate si ešte na svoje futbalové začiatky v Dukle Banská Bystrica? Kto alebo čo vás vtedy najviac ovplyvnilo?

„Je to už naozaj dávno, ale na niektoré veci sa nezabúda. Bol som vôbec prvý odchovanec z Banskej Bystrice, ktorý sa prebojoval až do A-mužstva Dukly. Začínal som v mládežníckom tíme, ktorý sa v tom čase volal Partizán. Odtiaľ som sa postupne prepracoval až do prvého tímu. Vďaka Dukle som sa vôbec dostal k vrcholovému futbalu, a za to budem navždy vďačný.

Mal som veľké šťastie na trénerov, aj keď mnohí z nich, žiaľ, už nie sú medzi nami. Spomeniem pána Musila či Dobroviča – obaja mi veľmi pomohli v začiatkoch. Do kádra som sa dostal ešte pred vojnou, keď v tíme pôsobil aj pán Škripko. Práve tam som dostal prvý seriózny impulz, ktorý ma naštartoval.

Bola to iná doba – ťažšia, ale úprimnejšia. Dovtedy sa žiadnemu domácemu hráčovi nepodarilo presadiť v prvom tíme, a ja som na to veľmi hrdý. Odtiaľ už viedla cesta do reprezentácie do 21 rokov a neskôr prišla ponuka z Ostravy, kde som strávil najlepšie roky kariéry. Ale nepochybujem – nebyť Dukly, nikdy by som sa tam nedostal.“

Čo ste si z pôsobenia v Dukle preniesli do ďalšej kariéry, napríklad v Baníku Ostrava?

„V Dukle som chytal celoslovenskú druhú ligu, ktorá bola vtedy veľmi kvalitná. Vďaka tomu som do československej ligy nenastupoval ako neskúsený nováčik. Mal som za sebou množstvo náročných zápasov, ktoré ma preverili. Tá tvrdosť, cieľavedomosť a poctivá futbalová škola z Bystrice mi veľmi pomohli pri prestupe do Baníka. Nebol som pre nich len ďalší talent – bol som pripravený.“

Pamätáte si na nejaký výnimočný moment z pôsobenia v Dukle, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?

„Takých momentov bolo viac. S pribúdajúcimi rokmi sa niektoré detaily vytrácajú, ale základné spomienky zostávajú. V tom čase sa káder často menil – hráči sa striedali ako na bežiacom páse. No partia v kabíne, vášeň pre futbal a celková atmosféra – to všetko si človek nesie v srdci. Pamätám si aj na chvíle, keď som sa v reprezentácii stretol s Mariánom Masným. Takéto momenty zostávajú navždy.“

Bol v tom čase niektorý spoluhráč pre vás výnimočný alebo inšpirujúci?

„V začiatkoch mi veľmi pomohli hráči ako Štefan Šarišský a Ľubomír Škamla. Obaja boli výborní futbalisti, ale predovšetkým skvelí ľudia. S Ľubošom nás spájala aj rodná Šalková, čo mi pomohlo zapadnúť medzi starších. Pišta Šarišský bol asi môj najbližší kamarát v tom čase – veľmi mi pomohol prežiť tie náročné chvíle, keď som sa ešte len učil, čo znamená veľký futbal. Títo ľudia ma formovali nielen ako hráča, ale aj ako človeka.“

Po skončení hráčskej kariéry ste sa do Dukly vrátili ako tréner brankárov. S akými pocitmi ste túto ponuku prijali a ako ste vnímali prácu s mladšími hráčmi?

„Dukla bola pre mňa miestom, kde sa všetko začalo – a aj skončilo. Vrátiť sa späť do Banskej Bystrice a uzavrieť futbalovú kapitolu práve tu malo pre mňa veľký význam. Mám tu dom, prežil som tu veľkú časť života – bola to prirodzená voľba.

Ako tréner brankárov som sa snažil odovzdať všetko, čo som za tie roky získal. Trénoval som výborných chlapcov, z ktorých sa viacerí dostali až do reprezentácie – napríklad Petra Boroša.

Dnes stále chodievam na zápasy Dukly. Mám síce rodinu aj v Ostrave a považujem sa trochu za Čechoslováka, ale moje korene sú tu, pri Bystrici. A tu aj najradšej trávim čas.“