NAŠI VELIKÁNI: Rok, na ktorý nezabudol: Bystrica Ladislavovi Jurkemikovi prirástla k srdcu!

Aké boli Vaše prvé dojmy, keď ste prišli do Dukly Banská Bystrica z Interu Bratislava? Čím sa klub a prostredie v Banskej Bystrici líšili od toho, na čo ste boli dovtedy zvyknutý?

„Dovtedy som bol zvyknutý na pokoj, a zrazu som prišiel do Bystrice, kde ma začali budiť už o šiestej ráno. Úprimne poviem, trochu mi to vadilo. Bol som absolvent vysokej školy a prišiel som do Bystrice na rok. Mali sme tréningy ráno aj popoludní, a tak som si po čase so zopár ľuďmi sadol a vydiskutovali sme si, že ja som sem neprišiel kvôli vojenčine, ale kvôli futbalu. Tým, že som bol aj reprezentant, chcel som si udržať svoju formu. Ale inak musím povedať, že ten rok v Bystrici bol fantastický, aj napriek zopár problémom...“

V Dukle ste odohrali jednu sezónu a strelili štyri góly. Mal niektorý z týchto gólov pre Vás špeciálnu príchuť?

„Nie, pre mňa to boli klasické ligové góly. Prišiel som robiť futbal a chcel som pre Duklu spraviť čo najviac. Boli sme tam deviati prvoligoví hráči, napríklad Borovička, Brezík, Bubenko… Bola to veľká plejáda skvelých futbalistov, ktorí prišli. Zo začiatku sa nám darilo a boli sme na popredných miestach v tabuľke, no neskôr sme začali padať a padať. Bohužiaľ, pri trénerovi Lakotovi si mnohí hráči robili, čo chceli. Ďalším problémom bolo, že hráči zo základnej zostavy končili na lavičke. Neskôr som sa stretol s vedením klubu a vedeli sme, že treba niečo robiť. Prišiel nový tréner, pán Kováčik, a zachránili sme tím. Klub sa mi pekne odvďačil. Kúpili mi nový skladací bicykel a čerstvo narodenej dcére plyšového medveďa.“

Spomínate si na nejaký konkrétny zápas alebo moment v drese Dukly, ktorý Vám najviac utkvel v pamäti alebo to boli práve tie spomínané záchranárske práce?

„Určite! V tom čase bola liga veľmi silná a všetky mužstvá mali skvelých hráčov. Dostať sa do základnej zostavy bolo náročné, niekto nový sa tam dostal iba vtedy, keď sa iný hráč zranil. Museli sme párkrát aj zdvihnúť hlas v kabíne, no odkedy prišiel pán Kováčik, začalo sa to trochu formovať. Ostatné tímy si na Duklu dosť dovoľovali, a ja som bol rád, že sme klub zachránili. Nechcel by som odchádzať z tímu, ktorý by zostúpil do nižšej ligy. Odovzdal som klubu všetko, čo som mohol, a preto mi Bystrica prirástla k srdcu – aj keď to bol len rok. Mali sme výborných fanúšikov a na Bystricu môžem hovoriť len v dobrom. My, hráči, ktorí sme prišli z iných klubov, sme chceli hrať, ale keď začali dávať hráčov na lavičku, už to nebolo dobré.“

Mali sme silnú fanúšikovskú základňu?

„Tribúna bola vždy plná, ľudia fandili. Aj keď sme šli medzi tréningami na kávu alebo pivo, tak nás ľudia spoznávali a fandili nám neustále. Aj dnes mnohých ľudí spoznávam, keď prídem do Bystrice.“

V čom bola táto kabína iná alebo výnimočná oproti iným klubom, kde ste pôsobili?

„Bola výnimočná v tom, že prídete len na rok a musíte sa s klubom stotožniť. Bystrica je aj veľmi pekné mesto, mali sme sa kde prechádzať.Umožnila mi spoznať aj ďalších športovcov, napríklad Pribilinca.“

Čo Vám dalo pôsobenie v Dukle Banská Bystrica do ďalšej kariéry – či už hráčskej alebo neskôr trénerskej? Je niečo, čo ste si z Bystrice odniesli a využívali to aj v ďalších rokoch?

„Toto pôsobenie mi dalo veľa. Vedel som, že tam budem len rok, ale naučil som sa, že aj keď ste niekde len na krátko, musíte ľuďom poskytnúť to, prečo ste tam. Treba dať do všetkého maximum. Dobrý futbal, seriózny prístup a potom si vás ľudia vážia. Mal som za sebou zopár úspechov a ako majster Európy som nemohol nechať Bystricu padnúť. Robil som všetko, čo bolo v mojich silách, a toto všetko mi dalo aj základy do trénerskej kariéry. Nechcel som byť tréner bez rešpektu.“

Vždy sa hovorí, že kabína vie byť plná rôznych vtipných príhod. Máte nejakú spomienku na veselú situáciu alebo moment, ktorý ste zažili počas svojho pôsobenia v Dukle?

„V kabíne bolo vždy veľa srandy a vtipkovania, ale prvé, čo mi napadne, je príhoda s trénerom Lakotom. Hrali sme v Bratislave s Interom a nepostavil ma do zápasu. Po zápase, ktorý sme prehrali 1:0, ma obvinil, že som ten zápas predal, aby náš tím prehral. Ja som ho chytil pod krk a takmer som ho vyhodil z autobusu. Bola to na prvý pohľad nepríjemná udalosť, ale neskôr sme sa z toho už len smiali.“