NAŠI VELIKÁNI: „Spomienky z Dukly patria medzi tie najkrajšie,“ hovorí bronzový medailista z ME 1980 Dušan Keketi starší

Ak by ste mali jedným slovom vystihnúť atmosféru v Dukle počas vášho pôsobenia, ktoré slovo by to bolo – a prečo práve toto?

Nie je ľahké zredukovať zážitky, zápasy a emócie do jediného slova, ale keď som si spätne premietol tie najvýraznejšie momenty, spomenul som si na úryvok z knihy, ktorú som pred pár rokmi napísal. To slovo je „jednota“, pretože v Dukle sme boli skutočne tím – nie iba v športovom, ale aj ľudskom zmysle. Každý z nás bol iný – niekto ostrieľaný, iný ešte len rozbiehal kariéru – no ťahali sme za jeden povraz. Vládla medzi nami zdravá chlapčenská energia, rešpekt, spolupatričnosť. Trávili sme spolu množstvo času, poznali sa aj mimo ihriska a naučili sa, že bez dôvery sa ďaleko nedostaneme.

Čím sa prostredie v Dukle líšilo od vášho domovského klubu Spartak Trnava?

V tom čase bola pre každého mladého muža vojenská služba povinná. Nebolo jednoduché opustiť rodinu a domov, či už na rok alebo dva. Ja som mal istú výhodu v tom, že ako absolvent vysokej školy som slúžil iba rok. O to náročnejšie to však bolo, pretože som už bol ženatý a s manželkou sme mali takmer ročného syna. Musel som si veľmi rýchlo zvyknúť na úplne iný spôsob života. V porovnaní s civilným životom to bol obrovský rozdiel.

Aké boli tréningy a režim v armádnom klube? Prekvapilo vás alebo pobavilo niečo konkrétne?

K mužstvu som sa pripojil asi dva týždne pred začiatkom súťaže, pretože som ešte dokončoval vojenský blok na vysokej škole. Musel som sa veľmi rýchlo adaptovať na nové prostredie aj na spoluhráčov. Tréningy boli primerané úrovni nižšej súťaže, ako som bol zvyknutý z Trnavy. Kvalita niektorých hráčov bola nižšia, ale na druhej strane tam boli aj skúsení ligoví futbalisti, najmä medzi tzv. „záklaďákmi“. Keď sme vybojovali postup, v poslednom kole sme prehrali 0:3 – čo bola naša najvyššia prehra v sezóne. Vtedy nastúpilo len pár hráčov zo základnej zostavy, väčšinou tí, čo ostávali v Dukle ďalší rok. Táto prehra ukázala, akú skutočnú silu malo mužstvo s nami.

Bol niektorý zápas za Duklu pre vás výnimočný – či už dôležitosťou alebo emóciami?

Najviac mi utkvel v pamäti posledný zápas jesennej časti súťaže, ktorý sme odohrali u nášho najväčšieho konkurenta v Prešove. Práve tam som utrpel zranenie pravého kolena, ktoré ma vyradilo z tréningového aj zápasového diania na niekoľko mesiacov.

Máte nejakú spomienku na fanúšikov Dukly alebo na atmosféru na domácich zápasoch, ktorá vám utkvela v pamäti?

Návštevnosť na zápasoch bola pomerne skromná, hoci sme väčšinu súťažného ročníka bojovali o postup do I. ligy. V porovnaní s atmosférou v Trnave sa to nedalo porovnať.

Sledujete Duklu aj dnes?

Duklu som sledoval neustále aj po odchode z klubu – a sledujem ju aj dnes. Mám tam ešte stále niekoľko známych z čias, keď som tam pôsobil. V posledných 10 – 12 rokoch, ak hrala Dukla najvyššiu súťaž, pravidelne som do Banskej Bystrice cestoval so Spartakom Trnava, či už ako funkcionár, alebo fanúšik.

Ako vnímate jej súčasné pôsobenie a vývoj?

Mrzí ma, že v poslednom ročníku vypadli z Niké ligy. Verím však, že pod vedením nového trénera, ktorým je môj dobrý priateľ Juro Jarábek, sa čo najskôr vrátia späť.

Naučil vás futbal v Dukle niečo, čo ste využili aj mimo športu – v rodinnom alebo osobnom živote?

Moje pôsobenie v Dukle bolo pomerne krátke, preto ma nestihlo ovplyvniť natoľko, aby som to pociťoval aj v bežnom živote. Keď som si to neskôr spočítal, z 12 mesiacov vojenskej služby som tam reálne strávil asi len deväť. Do toho treba započítať „opušťáky“, zdravotnú dovolenku, normálnu dovolenku aj dosluhovanie v Trnave. Ten rok ubehol veľmi rýchlo, ale spomienky, ktoré si z Dukly odnášam, patria medzi tie najkrajšie.