NAŠI VELIKÁNI : Stanislav Seman vďaka Dukle našiel nielen športový rast, ale aj druhý domov

Keď ste počas vojenskej služby prišli do Dukly Banská Bystrica, ako si spomínate na prvé dni v klube? Čím vás Dukla vtedy najviac prekvapila v porovnaní s domácimi Košicami?

„Najviac ma vtedy prekvapilo samotné narukovanie — zrazu som bol vojak. Čo sa týka futbalu, veľký rozdiel tam vlastne ani nebol. Akurát ten, že Košice hrali prvú ligu, kým Banská Bystrica bola v tom čase nižšie. V kabíne boli zaujímavé typy — niektorí hráči boli profesionálni vojaci ako Mažgút či Ilavský, a potom sme tam boli my, narukovaní na šesť mesiacov či dva roky, často z rôznych ligových klubov. Bolo to pestré, ale veľmi zaujímavé obdobie.“

Máte v pamäti nejaký nezabudnuteľný zápas alebo moment v drese Dukly, ktorý by ste dnes opísali ako rozhodujúci pre vašu ďalšiu kariéru — či už športovo alebo ľudsky?

„Z ľudskej stránky mám na Bystricu veľmi silné spomienky — našiel som si tam manželku, ktorú som si zobral ešte počas vojenskej služby. Bohužiaľ, dnes je už nebohá. Bystrica mi však zostala v srdci — stal sa z nej môj druhý domov. Po športovej stránke to bola zaujímavá škola — hrával som za áčko aj béčko. Na celé obdobie v Dukle spomínam len v dobrom, či už ako človek, alebo ako futbalista.“

Takže navštevujete aj dnes Banskú Bystricu?

„Áno, občas sa tam vraciam — mám tam rodinu po mojej manželke. A samozrejme, aj veľa spomienok. Bystrica má pre mňa stále špeciálne miesto.“

Dukla bola známa nielen prísnou disciplínou, ale aj silným kolektívom a zmyslom pre humor. Spomeniete si na nejakú vtipnú alebo kurióznu situáciu z kabíny alebo tréningu, ktorá vás v Dukle postretla?

„Jasné, tých zážitkov bolo dosť. Bývali sme v jednom bloku vyhradenom pre športovcov z Dukly. Starší chalani, ktorí narukovali skôr, nás mladších volali holuby. Raz som býval s jedným Košičanom, Františkom Hoholkom. On bol z VSS, ja z Lokomotívy. Keď ma zbadal, hneď sa potešil, že tam má svojho holuba. Lenže keď otvoril moju skrinku a zbadal moje komínky, vôbec sa mu to nepáčilo. Vraj to nemám pekne uložené. Tak mi všetko vyhodil von z okna zo šiesteho poschodia — to bolo jeho „privítanie“. Ale inak sme boli výborný kolektív a často bola aj sranda.“

Dukla mala vždy povesť klubu, ktorý dokázal vychovať skvelých hráčov. Čo ste si z bystrického pôsobenia odniesli do reprezentácie?

„Priznám sa, nikdy som neveril, že by som sa mohol dostať až do reprezentácie. A zrazu, o šesť rokov neskôr, som tam bol. Bystrica ma v tomto smere veľmi posunula — či už výkonnostne, alebo mentálne. Dostal som šancu, herne som sa vychytal a klub ma pripravil na ďalší športový rast. Do áčka som sa dostal z dorastu, čo bola veľká vec. Bez Bystrice by som to určite nedotiahol tak ďaleko.“

Sledujete aj dnes futbalové dianie v Bystrici?

„Sledujem, jasné. Škoda toho nedávneho vypadnutia, ale verím, že sa Dukla opäť postaví na nohy. Spomínam si, že v deväťdesiatych rokoch som sa tam vrátil, ale na pozíciu asistenta trénera. Prišiel som do Dukly po vypadnutí a znovu sme to rozbiehali v druhej lige. Bolo fajn vrátiť sa do prostredia, ktoré som počas vojenskej služby dôverne spoznal. Mnohé sa zmenilo, ale ten duch zostal.“