SRDCOM DUKLISTA: Keď bola Dukla sviatok a detstvo patrilo tribúnam – spomína Dušan Cinkota

Aký vplyv malo vyrastanie v Bystrici na vašu kariéru a osobný život?
„Ako každé dobré rodisko, aj Banská Bystrica mi dala veľa. Bolo tam množstvo príležitostí – rôzne krúžky, ktoré som navštevoval, a silné divadelné zázemie. Najviac na mňa vplývalo detské divadlo Slniečko, kde som urobil svoje prvé kroky na javisku. Veľkú zásluhu na mojom smerovaní mali aj manželia Tatárovci – pani Tatárová ma učila hrať na klavíri a pán Tatár viedol džezové kurzy, ktoré ma veľmi ovplyvnili. Banská Bystrica mi tak poskytla skvelý základ a formovala moje záujmy aj životný štýl.“

Boli ste niekedy členom mládežníckeho tímu alebo ste hrávali futbal na ulici v klubových farbách?
„V mladosti som hrával futbal za Radvaň. Nebolo to nič profesionálne, ale na tie časy mám veľmi pekné spomienky. Bol som tiež členom mládežníckeho tímu – v oddiele turistického vodáctva pod Okresným domom pionierov a mládeže.“

Navštevovali ste v detstve futbalové zápasy Dukly?
„Áno, vtedy to bol takmer hriech neísť na zápas Dukly. Celé mesto futbalom žilo a keď sa hral domáci zápas, štadión bol plný, atmosféra elektrizujúca.“

Spomeniete si, čo bolo tým impulzom, že ste začali vnímať futbal v meste?
„Všetci sledovali futbal. No aké by to bolo, keby ďalší bystrický chalan nesledoval futbal? Aj keď si už na všetky mená nespomeniem, vybavujú sa mi hráči ako Baláž, Valach a Vrťo – boli to vtedy veľké hviezdy.“

V sezónach 1984/85 a 1998/99 bola Dukla účastníkom pohárovej Európy. Zúčastnili ste sa týchto zápasov?

„Áno, sezónu 1984/85 si matne pamätám, pretože som vtedy ešte žil v Bystrici. Bolo to niečo neuveriteľné. Išlo o veľkú futbalovú slávnosť, ktorá rozprúdila celé mesto. Všetci sme cítili hrdosť, že na našom štadióne hostíme také zvučné mená.“

Ako si spomínate na vtedajšiu atmosféru na štadióne?

„Atmosféra bola nezabudnuteľná. Pamätám si, že tam bolo viac ľudí ako na pláži uprostred leta. Krik a povzbudzovanie bolo také silné, že ho bolo počuť až cez kopec k nám domov. Ľudia boli hrdí na Duklu a každý zápas bol malým sviatkom.“

Vidíte nejaké podobnosti medzi futbalom a herectvom?
„Určite áno. Dokonca by som povedal, že futbalisti musia byť občas veľkí herci. Keď vidíte, ako niektorí predvádzajú svoje „herecké výkony“ na ihrisku, je to naozaj pozoruhodné. Ale emócie sú v oboch prípadoch úprimné – či už ide o hráča, ktorý dáva gól pred plným štadiónom, alebo o herca, ktorý hrá pred publikom. Publikum v oboch prípadoch cíti, keď to ide zo srdca.“

Sledujete ešte dnes dianie v rodnom meste alebo futbalový klub?
„Áno, po rokoch som sa vrátil do Bystrice a zorganizoval muzikál Ôsmy svetadiel. Vtedy sme spolupracovali s Duklou a klub nám poskytol celú športovú halu. Bolo to nádherné a dojemné – opäť sa vrátiť a cítiť podporu domáceho publika. Dúfam, že podobné projekty ešte vzniknú a že sa spolupráca s Duklou zopakuje, pretože to bolo naozaj výnimočné.“

Spomeniete si na nejaký vtipný alebo trápny moment spojený s futbalom?
„Vždy, keď došiel hlas. V herectve máme trénovaný hlas a hlasovú dispozíciu, no na tribúne sme ho nikdy neustrážili. Vtipný moment bol, keď sme prišli o hlas a spomenuli si, že čo teraz povieme v divadle.“

Je niečo, čo by ste chceli na záver odkázať futbalovému klubu MFK Dukla Banská Bystrica?
„Nech sa Dukle darí aj naďalej! Takéto kluby sú klenotom pre celé mesto i krajinu a bola by veľká škoda o ne prísť. Prajem im, nech rastú, bohatnú a zostanú srdcom bystrického športu ešte dlhé roky.“