Ladislav Borbély oslavuje 70 rokov! V Dukle odštartoval kariéru, ktorá ho vystrelila do futbalovej elity

Čo sa Vám vybaví v pamäti, keď sa povie MFK Dukla Banská Bystrica? Čím bola ASVŠ Dukla Banská Bystrica v čase Vášho pôsobenia výnimočná?

S Banskou Bystricou sa mi spájajú mimoriadne pozitívne spomienky. Práve tam som totiž debutoval v lige. Prišiel som do krásneho mesta, stretol príjemných ľudí a ocitol sa v prostredí, kde som sa mohol veľa naučiť. A myslím, že som sa toho naozaj aj veľa naučil. Bystrica pre mňa znamenala vstupenku do vrcholového futbalu. Zároveň som tam ako „absík“ – (pozn. redaktora: absolvent základnej vojenskej služby) – absolvoval vojenskú službu po skončení univerzity. No čo bolo najpodstatnejšie – napojil som sa na profesionálnu futbalovú vlnu. V tom čase tu pôsobil tím, ktorý obsadil piate miesto vo federálnej československej lige. V základnej vojenskej službe boli vtedy mená ako Daňko, Pollák, Ondruš, Mráz – a ja medzi nimi. Snažil som sa medzi týchto ligových hráčov zapadnúť, a myslím, že sa mi to aj podarilo. K tomuto klubu ma viažu nielen ľudské spomienky, ale aj fakt, že práve tam som sa dostal do „veľkého futbalu“.

Pamätáte si na svoj prvý zápas za Duklu? 

Áno, veľmi dobre si naň spomínam. Cestovali sme vojenským lietadlom do Plzne a tam som prvýkrát nastúpil v základnej zostave – v strede zálohy. Po mojich bokoch hrali reprezentanti: Jaroslav „Bobby“ Pollák a Andrej „Morjo“ Daňko. V tom čase Duklu trénoval Oldřich Bříza, a dovolím si povedať, že zásadne ovplyvnil môj futbalový vývoj. Dal mi šancu, usmerňoval ma a vyzeralo to tak, že možno podpíšem aj predĺženú vojenskú službu. Polovica mužstva bola vtedy tvorená profesionálnymi vojakmi, spomeniem napríklad Dušana Boroša a Františka Kunza. Boli sme skvelá partia.

Aké emócie, detaily alebo momenty Vám utkveli v pamäti?

Veliteľom ASVŠ bol plukovník Nagy – otec speváka Petra Nagya. Bývali sme v spoločných priestoroch s atlétmi a päťbojármi, napríklad s Jozefom Pribilincom či Milanom Kadlecom. Spomienky na celé bystrické prostredie, športové aj spoločenské, sú veľmi pekné. Našli sme si tam veľa kamarátov, chodili sme spolu na diskotéky. Musím priznať, že sme boli trochu podvodníci – keď sme išli na diskotéku, Bobby Pollák mal zeleného Chryslera, a v kufri sme nosili civil na prezlečenie. Bol asi jediný vojak, ktorý mohol jazdiť na vlastnom aute. Po ťažkých zápasoch nám tréneri hovorili, že máme dopĺňať tekutiny. No nepovedali aké. Tak sme si ich šli doplniť na diskotéku. Pamätám si jeden moment: po zápase sme išli von, vracali sme sa o piatej ráno, a v tom čase už šiel veliteľ čaty do práce. Keď sa nás opýtal, kam ideme, rýchlo sme mu povedali, že si ideme kúpiť noviny, aby sme si prečítali komentár ku včerajšiemu zápasu. Našťastie sme už boli prezlečení. Myslím si, že futbalista by mal mať aj takéto zážitky. Nie je to asketický spôsob života – patrí k nemu aj uvoľnenie, radosť, istá miera zábavy. V Banskej Bystrici sme na to mali veľa príležitostí. A boli sme úprimne radi, že práve trávime vojenskú službu v meste, ktoré bolo už vtedy veľmi krásne. 

Často sa hovorí, že humor drží kabínu pohromade. Zažili ste počas bystrickej kariéry nejaký futbalový trapas alebo vtipnú príhodu, na ktorú sa v šatni ešte dlho spomínalo alebo spomínate vy do dnešného dňa?

Môžem povedať, že Anton Ondruš mal naozaj svojské zvyky. Dostávali sme „opušťáky“, najmä po vyhratom ligovom zápase. Vždy po zápase sme sa ponáhľali, aby sme mohli ísť domov, a ja som často odchádzal spolu s ním. Lenže on bol vždy posledný. Kričali sme na neho: „Tóno, poď už!“ A jeho legendárna hláška bola: „Už idem, len si zapletiem copíky.“ Nikdy nezabudnem, ako prišiel s fialovou kozmetickou taškou, ktorá bola plná rôznych krémov, vôní po holení – mal ich aj päť druhov. Keď vyšiel zo sprchy, voňal vždy tak, akoby sa chystal na nejakú spoločenskú akciu.

V klube sme zažívali rôzne srandy, no boli aj situácie, ktoré by dnes pôsobili trochu nezvyčajne Napríklad, každé ráno o siedmej bol nástup. Ale keď sme hrali v sobotu ligový zápas, Antonovi Ondrušovi sa nechcelo vstávať. Pamätám si, že ho raz pred zápasom zobudili a on bol z toho taký nahnevaný, že zavolal priamo Petrovi Colotkovi, vtedajšiemu predsedovi vlády, so sťažnosťou, že sa nemôže sústrediť na výkon, keď ho ráno budia. Colotka si následne vypýtal plukovníka Nagya – a od toho momentu už futbalistov ráno nikto nebudil.

Váš jediný ligový gól padol práve v drese Dukly, kedy ste v 85. minúte upravili konečné skóre na 3:4. Spomeniete si, ako tento gól vyzeral?

Áno, spomínam si veľmi presne. Hrali sme proti vtedajšiemu majstrovi Československa, proti Zbrojovke Brno. Do druhého polčasu som nastúpil ako hrotový útočník, keď sme prehrávali 1:2. Na ihrisku boli stopéri Brna, Václavíček a Kotásek, obaja merali vyše 190 cm. Prišiel vysoký center z ľavej strany a ja som vyskočil a oboch som ich prehlavičkoval. V tom čase som bol atleticky veľmi dobre pripravený. Dokonca, keď sme behávali testy – päťkrát 300 metrov – dostal som ponuku stať sa profesionálnym atlétom. Limit na jedno kolo bol 44 sekúnd a ja som každé z piatich kôl zabehol za 38 sekúnd. Motivácia bola silná, pretože keď sme mali výborné výsledky v kondičných testoch, dostávali sme „opušťáky“ – najmä keď bol v Bystrici jarmok. Okrem tejto motivácie však treba povedať, že tréneri odvádzali výbornú prácu. Boli sme skvelo trénovaný tím, hrali sme kvalitný futbal, a o to viac ma mrzí, že Banská Bystrica dnes nemá stabilné zastúpenie v najvyššej lige.

 

Ako vnímate futbalovú Bystricu dnes, keď sa na ňu po rokoch pozeráte už ako analytik a komentátor?

Už v minulosti, keď Banská Bystrica vypadla do druhej ligy a potom sa vrátila späť medzi elitu, nemala veľké oči – a práve v tom vidím jej silu. Myslím si, že tréner Michal Ščasný odviedol veľmi dobrú robotu. Dobre pripravil celé mužstvo na prvú ligu, tím bol výborne nastavený a herný prejav bol naozaj prijateľný. Najmä v období, keď tam ešte pôsobil Róbert Polievka, ťahúň, ktorý vedel rozhodujúci gól nielen streliť, ale aj pripraviť. Po jeho odchode však Bystrica prišla o nosného hráča, ktorý mal priamy vplyv na výsledky. Taký typ futbalistu tam, podľa mňa, citeľne chýbal a prenieslo sa to aj do bodového zisku. Tím stratil údernosť, ktorá ho predtým zdobila. František Straka, môj bývalý spoluhráč zo Sparty, sa ako tréner určite pokúsil využiť svoje „záchranárske kúzlo“ naplno. Ale ako sa hovorí aj v pesničke – keď to nejde, tak to nejde.

Je to smola, ale zároveň aj výzva pre celý klub, aby sa zmobilizoval a vrátil sa späť medzi elitu. A ja im budem v tomto úprimne držať palce, pretože Banskej Bystrici vďačím za veľa. Práve cez ňu som sa dostal do profesionálneho futbalu.

Čo Vás naučil futbal o ľuďoch a o živote, čo by ste si inak možno nikdy nevšimli?

Jedno je isté – futbal ma naučil, že existuje niečo ako „team spirit“. A to nie je len fráza, je to schopnosť prijať spoločnú tímovú ideológiu. Pochopil som, aké dôležité je vytvoriť tímovú synergiu, pretože dnes už individuálny výkon nestačí. Iba v rámci kolektívu, kde sa jednotlivci navzájom podporujú, môže vzniknúť kvalita, ktorá presahuje súčet individuálnych schopností.

A práve to som si naplno uvedomil v Banskej Bystrici, že profesionálny šport si vyžaduje úplne inú úroveň nastavenia, než aká platí v amatérskych podmienkach. Profesionalitu nemožno oklamať. A netreba sa o to ani pokúšať.