NAŠI VELIKÁNI: Anton Ondruš – Majster Európy spomína na časy v Dukle

V spomienkovom rozhovore sa Anton Ondruš, legendárny kapitán československej reprezentácie a majster Európy z roku 1976, vrátil do čias, keď ako čerstvý šampión prišiel do Bystrice „zarezávať“. Zároveň tu však zažil nezabudnuteľné chvíle – na ihrisku, v kabíne aj mimo nej.

„Do Banskej Bystrice som prišiel v rámci vojenskej služby a strávil som tam päť mesiacov. Spomínam si na to obdobie s úsmevom. Síce som narukoval, ale prostredie v klube aj v meste bolo veľmi príjemné. Od začiatku ma spoluhráči prijali dobre, čo mi uľahčilo adaptáciu.“

Ako si spomínate na svoje pôsobenie v Dukle počas vojenskej služby? Čím bola Bystrica pre vás výnimočná?
„Ťažko povedať, že to bolo výnimočné v klasickom slova zmysle – predsa len to bola vojenská služba a futbal bol popri nej. No napriek tomu na tie chvíle rád spomínam. Vytvorila sa tam dobrá partia, zarezávali sme spoločne a cítil som sa ako súčasť tímu. V tom bola Bystrica špecifická – že aj počas vojny sa človek cítil príjemne.“

Dukla bola známa tým, že v nej počas vojenskej služby pôsobili mnohí výnimoční hráči. Ako sa vám hralo s bystrickými spoluhráčmi? Našiel sa niekto, s kým ste si výnimočne rozumeli?
„Áno, s viacerými sme si dobre rozumeli. Boli to chalani, s ktorými sa dalo nielen hrať, ale aj normálne fungovať mimo ihriska. Tie roky už prešli, no zostali mi pekné spomienky na túto partiu.“

V Bystrici ste pôsobili v období, keď ste boli na vrchole kariéry. Ako ste vnímali úroveň ligy a kvalitu mužstva v porovnaní so Slovanom?

„Myslím si, že sme mali kvalitné mužstvo a dokázali sme uhrať dobré výsledky. Bystrica mala svoju silu a rešpekt. Samozrejme, Slovan bol pre mňa domovský klub, ale v Dukle sa mi hralo dobre aj vďaka tomu, že kolektív fungoval a prijal ma bez problémov.“

Cítili ste vtedy, že sa na vás ako na čerstvého majstra Európy pozeralo inak – zo strany spoluhráčov či súperov?
„Istý rešpekt tam určite bol, čo je prirodzené. Ale veľmi rýchlo sa to medzi chlapcami uvoľnilo. Nevytŕčal som, nikdy som sa nevyvyšoval. Hlavné bolo, že sme dosahovali dobré výsledky a že sme si ako tím sadli. Aj fanúšikovia boli skvelí – fandili, žili futbalom a cítil som ich podporu.“

V drese Dukly ste odohrali 13 ligových zápasov a strelili jeden gól – víťazný proti Trenčínu pri výhre 2:1. Spomínate si na ten moment? Aké boli vaše pocity po góle?
„Úprimne, je to už dávno a nespomínam si presne na ten moment. Ale keď ste mi to pripomenuli, vybavili sa mi pozitívne pocity – radosť z gólu, z hry, z tej chvíle. Bol to dobrý pocit, aj keď si ho už nepamätám do detailov.“

Spomínate si na nejaký iný výnimočný zápas v bystrickom drese – pre atmosféru, výsledok alebo osobný výkon?
„Ťažko vypichnúť jeden konkrétny zápas. Skôr celé to obdobie hodnotím ako pekný zážitok. Pripravovali sme sa poctivo, každý zápas sme brali vážne a spolu sme ťahali za jeden povraz.“

Ladislav Borbély v našom nedávnom rozhovore spomínal vaše zapletanie copíkov či fialovú tašku plnú kozmetiky, aj telefonát predsedovi vlády – ako si na to spomínate? Bola kabína Dukly naozaj plná humoru a svojských prístupov?
„Áno, bola tam dobrá nálada. Vedeli sme si zo seba urobiť srandu a tie momenty boli skutočne nezabudnuteľné. Ale aj popri humornej stránke sme stále mali pred sebou vojenské povinnosti, takže to nebolo len o zábave. Mali sme voľné chvíle, ale disciplína bola súčasťou každodenného režimu.“

Keď sa dnes obzriete späť, čo vám ako prvé napadne pri spomienke na Duklu?
„Ako prvé mi napadne, ako dobre ma vtedy prijali. Vďaka futbalu mi vojenská služba ubehla rýchlejšie a ľahšie. Fanúšikovia boli nadšení, klub mal atmosféru a spoločne sme prežili krásne chvíle. Spomínam si aj na spoluhráčov Daňka, Polláka, Lacka Borbélyho a iných. Neprišli sme tam len odohrať si povinné zápasy – boli sme tím.“