Nezastaviteľný! Legenda Dukly hrá futbal aj pred päťdesiatkou a spomína na slávne časy!

Keď zavriete oči a poviete si „Dukla Banská Bystrica“, aký obraz sa Vám okamžite vybaví?

„Keď sa povie Dukla Banská Bystrica, hneď si predstavím celú svoju kariéru. Hral som futbal 45 rokov, prakticky celý život, a najkrajšie chvíle som zažil práve v Dukle. Samozrejme, pôsobil som aj vo Zvolene, Rimavskej Sobote či Budapešti, ale Dukla je pre mňa srdcová záležitosť. Okrem futbalu som pracoval v rodinnej firme, čo mi niektorí vyčítali. Pýtali sa, či som podnikateľ alebo futbalista. Vždy som však hovoril: „Mám zmluvu, povinnosti si plním a na ihrisku odovzdávam maximum.“

Keď sme ako nováčik vstúpili do ligy, cieľom bolo udržať sa. Potom prišiel tréner Laco Molnár, dal nám voľnú ruku a podporoval kreativitu. Hovoril: „Nech sa hrá akokoľvek, hlavne nech sa vyhráva.“ Bolo to krásne obdobie, ale spomínam si aj na ťažké časy. Keď nám zobrali telefóny, nemali sme autobus a Duklu chceli vymazať z futbalovej mapy. Pamätám si zápas Dukla – Mönchengladbach, vtedy som si povedal, že to chcem raz zažiť. A napokon som aj zažil. Európske poháre, dôležité zápasy, fantastické momenty. V tíme sme mali skúsených hráčov ako Peťo Dzúrik, Miro Sovič či Robo Semeník. Aj vďaka nim bola Dukla taká výnimočná.“

Mali ste v tíme Dukly počas svojich rokov nejakého spoluhráča, ktorý Vás inšpiroval svojou prácou alebo charakterom?

„Priamo v Dukle som nemal jedného konkrétneho spoluhráča, ktorý by ma výrazne inšpiroval, ale mojím veľkým vzorom bol Ľubo Moravčík. Pre mňa to bola ikona. Sledoval som ho, snažil sa napodobniť jeho techniku, aj keď sme hrali na iných postoch. On bol ofenzívny hráč, ja skôr defenzívny. Napriek tomu som dával dosť gólov. Vždy som obdivoval hráčov, ktorí si futbal naozaj odmakali. Hráči si často hľadajú vzory za hranicami, ale tí zahraniční hráči sú inak pripravovaní a vychovávaní ako u nás v krajine. Na Slovensku sa často robí futbal takpovediac „na kolene“ a podmienky nie sú ideálne.“

Ako by ste porovnali zápasy, kde na tribúnach hučali tisícky fanúšikov, s tými dnešnými? Zmenil sa vzťah medzi futbalom, hráčmi a publikom?

„Určite áno. My sme mali úplne iný vzťah s fanúšikmi. Keď sme hrali doma či vonku, ľudia nás prišli podporiť v obrovských počtoch. Po zápase vybiehali na pletivo, oslavovali s nami. Niekedy sa nám ani nechcelo odísť do šatne, pretože tá energia bola neskutočná. Dnes už taký futbal v Bystrici nevidíme. Kedysi na nás chodilo 7-8 tisíc ľudí pravidelne. Tóno Jánoš raz povedal, že 50 až 100 rokov sa to už nezopakuje. A možno mal pravdu. Fanúšikovia vtedy vedeli, že hráme od srdca, nie pre peniaze. Ja som nikdy nehral futbal kvôli peniazom. Dnes je to iné, aj infraštruktúra sa zmenila. Bystrica dodnes ani nemá poriadny štadión. Máme len štadión armádneho klubu, ktorý ani mestu nepatrí. A to je veľká škoda.“

Máte nejakú konkrétnu spomienku zo zápasu proti Benfice, ktorá Vám dodnes vyvoláva úsmev alebo naopak zimomriavky?

„Keď sme hrali v Lige majstrov, musel som veľa nabehať. Priemer bol okolo 11,5 až 11,8 km na zápas, ale ja som bežal aj 14 km. Ľudia hovorili: „Svintek je všade.“ Vtedy sme nemali k dispozícii testery ani moderné technológie, ktoré dnes používajú kluby. Petržalka už v tom čase analyzovala každý krok hráča. My sme boli v úplne iných podmienkach a napriek tomu sme hrali na špičkovej úrovni. Keď sme hrali s Benficou, povedal som: „Porovnajte si rozpočet áčka Benficy a Dukly.“ To boli neporovnateľné svety, ale na ihrisku sme do toho dali všetko.“

Ako často sa spomienkami vraciate do sezóny 2003/2004, kedy sa Dukla takmer stala majstrom? Môžete povedať, že s odstupom času cítite, že Vás táto skúsenosť posilnila?

„Jasné, že tam bol smútok, ale nebol taký, ktorý by ma zožieral. Dôležitejšie pre mňa bolo, že sme Duklu zachránili v druhej lige a neskôr postúpili do najvyššej súťaže. Ľudia si pamätajú sezónu, keď sme bojovali o titul, ale ja spomínam aj na to, keď som prišiel do klubu a 7 mesiacov sme nedostali výplatu, ale my sme sa nevzdali. Dodnes sa spomína na nevyužitú šancu za stavu 2:2, ale ja to vnímam inak. To nebolo zlyhanie. To bolo obrovské prekvapenie, že sme sa v takých podmienkach vôbec dostali tak ďaleko.“

Kedysi ste sa učili futbal z televízie, od starších hráčov alebo priamo na ihrisku. Dnes majú tréneri a hráči k dispozícii obrovské množstvo dát a technológií. Myslíte si, že to urýchľuje ich vývoj, alebo im naopak do istej miery uniká reálna drina?

„Doba sa mení a technológie majú veľký vplyv. Dnes si hráči môžu pozrieť všetko na internete. Triky, kľučky, taktiku. My sme nič také nemali. Ak nám tréner doniesol videokazetu zo zahraničia, boli sme v nemom úžase. Ale zároveň platí, že keď máte všetko na webe, musíte mať aj silnú vôľu. Buď drieš, alebo ideš do krčmy na pivo. Kedysi sme prišli zo školy, zhodili tašku a bežali von. Dnes deti sedia pri počítači. To je ten problém. Mal som suseda vo Zvolene menom Jožko Kucej, ktorý bol neskôr reprezentantom v behu na 400 metrov cez prekážky a držiteľom slovenského rekordu. Ako malý chlapec som s ním často behával. Keď som prišiel zo školy alebo z tréningu, zhodil som tašku a nešiel som k počítaču, ani som si nesadol k televízii. Technológie sú skvelé, ale je náročnejšie motivovať deti, aby vôbec športovali. Na záver zdravím všetkých Duklistov! Som stále srdciar a vždy budem pri klube stáť.“